Ešte na výške sme sa intenzívne zaoberali problematikou „detských naivných predstáv“. Hoci na pohľad ide o priezračnú záležitosť, mnohým pedagógom, vrátane nášho docenta blahej pamäti, nedá spávať dodnes.
Zjednodušene by som ju priblížila na jednom výskume, ktorý sa realizoval medzi škôlkarmi. Deti mali nakresliť, čo si myslia, že sa deje s potravou potom, ako ju zjeme. Ilustrácie boli veľmi úsmevné – niektorí si predstavovali, že máme v bruchu čosi ako továrne, iní kreslili panáčikov, ktorí jedlo spracúvajú na spôsob animovaného seriálu „Bol raz jeden život“. Skrátka, deti si vedeli problematiku trávenia veľmi jasne a podľa ich mienky postačujúco vysvetliť.
Keď sme o tom na seminári diskutovali po prvýkrát, všetci sme sa (troška povýšenecky) usmievali.
Na túto príhodu si spomeniem zakaždým, keď si čítam v mojom obľúbenom týždenníku .týždeň prílohu veda. Pravidelne ma bombardujú zdanlivo primitívnymi otázkami, napríklad ako vlastne vzniká príliv a odliv, či je možné, aby istá dôchodková správcovská spoločnosť mala biliónový majetok apod. a ja zisťujem, aké zúfalo naivné sú niektoré moje predstavy.
Napríklad ten príliv. Vedela som, že nejakým spôsobom je za tým Mesiac a gravitácia. Autor ma však hneď na začiatku ubezpečil, že predstava, ako Mesiac vláči za sebou hektolitre vody je značne scestná.
Niečo podobné zjavne trápi aj iných. Tuším vo víkendovom SME teraz písali o knihe „Prečo majú muži bradavky“ s podtitulkom „Otázky, ktoré by ste sa spýtali svojho lekára až po treťom poháriku“. Kdesi vraj existuje linka, kde môžete svoje „hlúpe“ otázky adresovať a odborníci v danej oblasti vám ich zodpovedajú.
Niečo také by som občas potrebovala. Žiaľ je to so mnou katastofálne najmä vo fyzike. Stále celkom nechápem, ako funguje foťák, alebo ako sa dá zaznamenať zvuk. Keby som sa ocitla v minulosti, všetci by sa smiali na mojich rozprávkach o televízore alebo raketopláne. A ja, chúďa, by som im na dôkaz nevedela zostrojiť ani len motor (len by som zúfalo omieľala nabiflené: nasávanie, stlačenie, výbuch, výfuk). Skrátka, druhý Verne.
Po pôrode som sa napríklad občas zamyslela, kto zasvorkuje pupočníkovú šnúru cicavcom vo voľnej prírode. Kamoška študuje veterinu, tak sa jej na to opýtam.
Ale aby som to zakončila seriózne, myslím, že je dobré občas sa nad vecami pozastaviť. Vždy sú mi podozriví ľudia, ktorým je všetko jasné. Je fajn zamyslieť sa nad maličkosťami, ale občas tiež nad otázkami typu: „Odkiaľ pochádzam? A kam vlastne idem?“ Veď nielen z chleba je človek živý...
