V krčmičke na “rozkroku“, ako ju všetci prezývali, bolo dnes rušno. No trojica sa nemusela obávať, že by si v krčme, v ktorej sa stretávajú od nepamäti, nenašla miesto. Dnes večer to však nebolo ono. Odhliadnuc od toho, že ich štvrtý člen, chýbal a nikto z nich netušil kde je, a čo robí, Tes, v poslednom čase uzavretá do seba, sa nemo pozerala na citrón plávajúci v drinku. Ak sa aj pritrafila nejaká tá otázka, vedela ju odbiť stručne a jasne. Sem-tam sa niečo opýtala a nasilu sa vyškerila, aby sa vyhla zbytočným komentárom zo strany prísediacich. Naopak u Maka by takýto postoj k veciam nebol ničím nezvyčajným. Bezstarostne sedel a popíjal svoje pivko. El, si ani v tejto tichej spoločnosti, nenechala pokaziť náladu. Zatiaľ čo bola objednať drinky, ju ponúkol slimkou jej dobre známy barman, ktorú si potom spokojne pobafkávala, sediac a hompáľajúc sa do rytmu obľúbenej pesničky. Občas sa so smiechom načiahla k Makovi, aby mu mohla utrieť pivnú penu spopod nosa. Nebolo to ľahké sedieť tam s nimi, no čas letel ako voda.
Starožitné dobové hodiny odbíjali polnoc, keď zrazu El pocítila niekoho ruku na svojom holom ramene. „Zdravím banda!“ miernym tónom a s úsmevom prekvapil skupinu Ben. „Vedel som, že dnes to zaklincujete tu.“ Toto milé prekvapenie už prebralo aj Tes. „No čau kovboj, čo ty robíš? My ťa všade zháňame ako divý!“ radostne po ňom skočila Tes. El to nepripadalo až také super, ešte stále bola trochu nahnevaná, veď to sa predsa nerobí, len tak sa vypariť. „Nabudúce si ma neželaj, ale dnes ti to ešte prejde!“ neskrývala svoju radosť z jeho príchodu. „No tak Elča má dnes dobrú náladičku, nie? Ty stará neurotička,“ ironicky poznamenal na Elinu adresu. Neprešlo ani päť minút a už sa do mňa pustil, v duchu si pomyslela El, násilne sa zasmiala a radšej si odpila z drinku. Bolo sa treba zvítať aj s Makom a tak sa Beny chlapsky vrhol na svojho kamaráta, ktorý okrem úsmevu, toho veľa nenahovorí. Hneď na to zamieril k baru, priateľsky sa zvítal s barmanom a s rozžiarenými očkami čakal na vytúžené pivko.
„Tak a už máš dnešnú dávku, čo?“ začala ho podpichovať Ela. Ben sa nedal odradiť pohľadom prešiel všetkých troch a potom povedal: „Tu niekto fajčí?“ spýtal sa zodpovedným hlasom, ako keď ich vyšetrovali v decáku vychovávatelia. „No ja si občas zapálim, vieš nová robota, tak niečo sa tam na teba nalepí,“ odvrkla Ela arogantne, mysliac si, že jeho to nemá čo zaujímať. Ona fajčí, a čo? Vyparí sa na dva dni a tvári sa akoby sa nič nestalo. „Ja viem, že do toho ma nič, len som bol zvedavý,“ zrazu zmenil tón hlasu a tľapol Elu po pleci. Tá sa ihneď prestala zdúvať a vybuchla radostným smiechom. Pomedzi zuby len precedila: „Som taká rada, že ťa vidím!“ Keď sa však upokojila začala s výsluchom: „Dobre, ale prišiel čas na to, aby nám pán zatajený odhalil svoje skryté plány.“ Ben nenamietal a začal rozprávať: „Máš pravdu, sú to plány a veľké plány. Zajtra na obed odchádzam do Himalájí,“ zbystreli všetky uši. „A za ten čas, čo som bol preč sa to všetko riešilo. Je to kopec práce pripraviť sa na výstup, ale tých ja už za sebou mám... Takže s tým neboli väčšie problémy. Išlo skôr o to, že by ma niekto sponzoroval, veď viete ako to ide do peňazí. No ja nedbám vyhodiť za to aj všetko čo mám, veď kde inde by som to dával?“ Ela ho drzo prerušila a zahlásila: „Do chľastu?“ Ben sa len nervózne uškrnul a pokračoval ďalej: „Lenže s tým sponzorom sme sa veľmi nepohodli, a tak tam idem na vlastnú päsť, s partiou starých známych.“ Ela nie s nadšením počúvala takéto nerozumné nápady, ktoré si raz za čas vymyslel Ben a tak sa radšej zdržala komentáru. Tes sa rozviazal jazyk a aj tak vždy Bena plne podporovala v tom, v čom bol fakt dobrý. Bola rada, že sa rozhodol pre ďalšiu výpravu, len ju zaujímalo prečo sa nepohodol so sponzorom, vedela o aké výhody prišiel. „A čo ten sponzor? Kde sa vyskytla chyba?“ Ben akoby čakal na takúto otázku, pokračoval: „Sponzor mi predložil určité podmienky, ktoré by som po podpísaní zmluvy musel dodržiavať. No nepáčilo sa mi to. Vieš ja tie hory milujem a viem, že tam patrím, robím to pre radosť, nie pre prachy a publicitu. Išlo tam aj o akýsi pretek medzi mnou a ešte jedným výborným svetovým horolezcom. Podľa mňa by to bolo až nadmieru medializované a niečo sa mi tam nepáčilo. A zmluva, ktorú som mal podpísať na jeden rok, nikdy... Nebudem sa predsa riadiť podľa toho, čo mi oni povedia, presne rozvrhnuté výstupy, nejaké tie reklamy a kopec roboty. Pritom oni by z toho mali zlatú baňu a ja by som z toho mal pár výstupov a rok ako vo vojenskom tábore. Dátum výstupu sa však nezmenil a odchádzam už zajtra. Moju rolu tam prevzal môj súper a začíname naraz, no som zvedavý kto z koho. Či chlapci hôrni ako my, či nejakí zazobaní mestskí búchači, čo si myslia, že keď majú tú najdrahšiu výbavu, tak ma tam zrazia na kolená...“
