Rodná zem moja (Jozefovi)
Zvoľna, zľahka, dýchajte!Nádych, výdych priamo do života.
„Slečna otvárajte trošku viac ústa, vzadu vás nepočuť.“
Hudba pomaly zažína hlasy, Umazanými rukami klepkajú po oknách asociáli. Prstami blúdia v nozdrách študujúc porast. Š
tudenti s kurvami zastrčenými do seba. Na zaplakanie.Dieťa plaziace sa po zemi ochutnáva konce topánok. Kakance holubov po ostreší.
Jozef kráča po krtincoch, rozkopáva vlasť. Hľadí na prostoduché dievčence s opaskami na bokoch. Hľadá normálno.
Všetko zľahka spieva, melódia chodníka, rytmus starých budov. Nádych, výdych. 1912. Rok, ktorý bol (ale už nie je).
Špaky v rukách detí, detskí dospelí.Cez noci sobotné víkendoví sedliaci, tancovať chodievajú. Pohyb tela, súzvuk promile. Malé žlté kone ukryté v dlani. Ženský princíp zmetený mužským. Chodievajú kresťania modlievať sa k bohu. Každý s každým robí si, čo chce. Hudbu hudby nepočuť.
Jozef kľačí.
„Slečna spievajte! Vzadu vás nepočuť!“
