Cesta z mesta volá každý víkend. Ja a moji dvaja chlapi (jeden veľký a jeden malý) - všetci traja vypíname telku, mobily a ostatné telekomunikačné blbiny a objavujeme nový kraj. Túlame sa radi a často len tak naverímboha, rovno za nosom kde nás náhoda zavedie. Rambling.Náhoda nás minule zaviedla krížom cez sýte horčicové polia rovno k malej farme so slamenou strechou. Pred domčekom stolček, na stolčeku krabička. Vedľa nej úhľadne naskladané vajíčka v malých kartónoch po pol tucte. Vajíčka veselo žiarili všetkými farbami – belasé, svetlohnedé, smotanové, tmavohnedé až do čokoládova...niektoré boli ešte oprskané blatom, olepené slamou a páperím. Prichystaná krabička bola len taká obyčajná plechovica od fazule a miesto vrchnáku mala na vrchu položený rukou napísaný lístoček – šesť za 1, tucet za 1.50. Honesty box tu tomu vravia.Jednoduchý koncept – prídeš, zoberieš si koľko potrebujeľ, zaplatíš presne toľko koľko je treba. Ak nemáš drobné, prinesieš inokedy. Netreba na to predavačovi vystávať celý deň pri stánku, registračnú pokladnicu či kontrolóra. Stačí len trošku človečiny, trošku svedomia a trošku obyčajnej ľudskej dôvery. Za tie roky čo žijem v Anglicku som si všimla, že miestni takúto krabičku na čestnosť využívajú radi a často. Pokladničky kostoloch, vstupné do malých múzeí, charitatívne zbierky, nadbytočná úroda zo záhradky...všetko si samo nájde svojho kupcu a drobné mince na konci dňa poputujú z krabičky do teplej dlane. Kúpili sme si pol tucta farebných vajíčok a utekali domov. Keď sme ich rozbili, vajíčka boli krásne tmavožlté a voňali človečinou. Dali sme si ich len tak, s čerstvým chlebom a jarnou cibuľkou. Sunny side up.
