Poslali ma naši k vašim aby prišli vaši k našim...
Buduci svokrovci - bývalí kantori na dôchodku (a v tejto chvíli aj návšteva mojich rodičov) prileteli do Bratislavy pre istotu už v stredu aby sa vyhli hlučným víkendovým skupinkám svojich súkmeňovcov. A kým som sa do piatku objavila aj ja, stihli spoznať čaro perly na Dunaji - nie „lacné“ pivo a predražené kvázi-koliby, ale umenie vytvorené slovenskými rukami – maľby domácich majstrov rozvešané po staromestských galériách, Mozartov koncert uprostred Hviezdoslavovho námestia a skvelé modranské vínko...
Najkrajší kút v šírom svete je moja rodná zem...
Super babie leto držalo stráž celý minulý víkend a tak sme pokračovali smerom na východ. Miesto preľudneného Aquaparku sme zaskočili na pár hodín do Trenčianskych Teplíc a perfektné bryndzové halušky, utopencov a placky nám za pár korún naservírovali v krčmičke pri Slovenskom Betleheme v Rajci. Prechádzka Manínskou Tiesňavou a výhľad na číry Váh zo Strečnianskeho hradu im vyrazili dych, 2 kilometre Demänovskou jaskyňou prispeli k fascinovanému tichu (nádejný svokor ako bývalý profesor geológie dokonca pripustil že nikde inde vo svete nemal príležitost si siahnuť na formujúce sa stalagnity). Nakoniec zakotvili na pár dní a pár nefalšovaných vysokohorských túr v Tatrách v Starosmokoveckom penzióniku Villa Dr. Szontágh, ktorého majitelia sú vždy perfektnými hostiteľmi.
Za dedinou štyri vŕby stoja....
Nesnažili sme sa im pripraviť Potemkinovu dedinu a sprevádzať ich len pár ulicami zrekonštruovaného Bratislavského Starého Mesta ale ukázať im Slovensko také aké je – svokrovci strávili niekoľko nocí v mojom rodnom Bystrickom paneláku a nad fĺaškou dobrého vínka rozoberali s ockom dlho do noci život za komančov na našej strane opony, Zamatovú, cestu do Európskej Únie, cigánov, peniaze, hory, starobince, vzdelávanie našich detí... A mamka podľa starých slovenských zvykov vyvárala a vypekala a nosila na stôl všetko od slivovice a slaniny, cez slepačie vývary a fašírky, až po vanilkové venčeky a punčové rezy.
To Slovensko naše dosiaľ tvrdo spalo...
Jasné, že nie všetko bolo dokonalé – reštauračné menu sa nedá všade nájsť dvojjazyčne a v službách mimo Bratislavy sme takmer nenarazili na človiečika hovoriaceho po anglicky, na ceste nám sem-tam do protismeru vpálil nedočkavý magor a prejazd cez Podbanské ešte stále pripomína mesačnú krajinu. To sú ale veci ktoré pichli nás, hostiteľov. Svokrovci si to s pokojom Angličana takmer nevšimli a ani náhodou si nenechali pokaziť zážitok z toho pravého slovenského ducha – pohostinnosti, rozhľadenosti a dobrých ľudí uprostred nádhernej prírody.
Keď Ty pôjdeš, pôjdem aj ja, pôjdeme do mlyna...
Niekedy mám pocit, že sa zo Slovenska sem za kanál už odsťahovala aspoň polovička mojej generácie. Ak by si ale každý z nás priviedol domov toho „svojho“ Angličana čo len na pár dní a ukázal mu kus tejto super krajinky svojimi očami (podľa možnosti kus siahajúci ďalej než 10km od letiska) boli by sme minimálne bohatší o poznanie že nie každý Angličan rovná sa chuligán a na druhej strane by sa možno začali zapĺňať lietadlá záujemcami aj o nepivnú turistiku.
