Bolo to nase prve rande v strasne "trendy" bare SoS pri Farringdone. On si cely cas myslel, ze som Peruanka (vsak som na tych trojpalcovych opatkoch vyzerala uzasne latino) len pre to, ze som sa predstavila ako "Inka". Ja som sa nad tym omylom skodoradostne uchechtavala az po treti pohar G&T, kedy som ho konecne vyviedla z omylu. Zvysok rande skoncil obsiahnou diskusiou o zdrobnelinach, udelovani mien podla kalendara a bohapustych oslavach len preto, ze je "Jozefa". ("To ste si vazne mohli vybrat pre svoje dieta len take meno, ktore bolo v kalendari? Vsak to znamena LEN 180 mien pre dievcata a tolko isto pre chlapcov, to sa vam muselo opakovat!" No nebolo zasa az take zle, my sme mali v triede "len" troch Martinov zato Bckari mali piatich Petrov...)
Po par mesiacoch som mu navrhla, ze ho zoberiem domov predstavit rodine pocas Velkonocnych sviatkov. Mierne som mu nacrtla nase starobyle tradicie a on to pochopil svojsky: "Takze muzi si raz do roka mozu verejne preplieskat zeny po zadniciach, oliat ich studenou vodou, takze cela krajina je zrazu jedno velke ‘Miss mokre tricko' a este za to tie baby podakuju, uleju slivovicu a poslu na podobnu zabavku k dalsej zene!" A kamarati len neveriaco krutia hlavou...
Ta Velka Noc nakoniec v praxi dopadla tak, ze cvkrol babke na hlavu tri kvapky vonavky a presibat nedokazal ani moju ulietanu patrocnu neter, ktora na neho hned z rana vyliala vedierko studenej vody. K zenam mal (a ma) uzasny respekt a zvacsa aj poriadny odstup. Moj muz je totiz odchovacom "uzasnej" anglickej tradicie odddeleneho skolstva pre chlapcov a dievcata.
Kym ja som travila vikendy s chalanmi od susedov pohltena hrami na Apacov a Krvave poleno v zakopoch panelakoveho sidliska, on sa hral len s jedinym dievcatkom - svojou sestrou. A ked sme s gymplackymi spoluziakmi objavovali caro ukradnutej pusy za vytahom a tajomstva vypuklej bluzky, on zil v akomsi zvlastnom svete plnom teenagerov v tvidovych uniformach a tesnych skolskych kravatach, avsak s dokonalou absenciou zien. A tak ja som dnes uspesne "chlapo-slepa" (je mi uplne jedno, ci kavickujem s drzitelom chromozov XY alebo XX) kym on sa este len pomaly uci, ze aj so zenami sa da jednoducho "len" kamaratit.
V jednom ma vsak moj muz vyhodu. Na slovensku stravu si zvykol rychlejsie nez ja na tu anglicku - on, co este donedavna nepoznal parene buchty, halusky, kapustnicu, fazulovy privarok, palacinky s lekvarom ci hovadzi gulasik, sa dnes tesi ako male dieta na vianocny stromcek ked vidi, ze vytahujem bryndzu. Hlavne nech je to ale na veceru! Ako spravny Anglican si na obed da radsej bagel so syrom nez spenatovu polievku a vecer mu potom uz len cvrlikaju cigani v bruchu. A tak ho moji "napomocni" ex- spoluziaci naucili uzitocnu slovensku vetu: "Zena, kde mam veceru?" A vysvetlili mu, ze je dolezite, aby ma nou kazdy den vital priamo vo dverach, ked sa vratim vecer z prace pretoze to znamena: "Darling, hope you've had a good day".
Kazdopadne za tie tri roky spolocneho zivota som sa naucila jedno - ze posadit sa vecer ku stolu, vypnut civilizaciu a venovat si navzajom hodinku nerusenej konverzacie pri plnom stole vonajucom domovom je uzasna vec. (Len vzhladom na tie styri kila navyse, ktore sa takto nalepili na moj zadok, vedieme dnes oddelenu stranu - ja mam salat a on steaky.)
Ja umyvam riady v tecucej vode, on uprednostni umyvadlo plnej vody (tipujem, ze je to pozostatok z doby, kedy existovali len oddelene kohutiky). Obaja si myslime, ze ten druhy to v ziadnom pripade nemoze umyt poriadne, ale pri dreze sa striedame poctivo.
On si mysli, ze kupit topanky za dve stovky je normalna (hoc nie casta) vec, ja zboznujem "charity shops", v ktorych za desinku kupim takmer nenoseny jesenny kabat od GAPu (za ktorym sa sice minulu sezonu trhali celebritky ale dnes je uz vyradeny pre obycajny plebs...a navyse moja desinka zaplati polovicku studne pod vyschnutym stromcekom v Angole).
Ja si neviem predstavit prist na akukovek navstevu s prazdnymi rukami (a tak zvacsa dve krizovatky pred cielom vyskakujem z netrpezlivo vrciaceho auta a narychlo zhanam flasku Chardonnay), on zasa nepripusti, ze by sme po navsteve neposlali do domu hostitela dakovnu karticku ci pohladnicu.
Apropo, anglicka pohladnica je neskutocne zaujimavy jav - specialne vyrobene karticky existuju hadam na vsetko. Tak napriklad stahovanie domu - "stahovak" posle predtlacenu karticku vsetkym znamym ktorou oznamuje svoju novu adresu, znami nasledne poslu karticky, ktorymi mu blahozelaju k novemu domovu. "Stahovak" moze nasledne poslat karticku, ktorou dakuje za podakovanie a tak dalej, a tak dalej, az kym tu nie su Vianoce (alebo krstiny, svadba, umrtie alebo 48me narodeniny), kedy sa process vymeny pohladnic zacina nanovo s inymi obrazkami...
Kedysi davno, este ako uletenej vysokoskolacke, mi utkveli v pamati Matkinove vety z kultoveho e-romanu "Laska je chyba v programe":
"Stajpen jej preventívne vyložil súhrn svojich poznatkov o ženách, čo si vzali cudzincov, pretože si mysleli, že pred problémami sa dá ujsť a s kým je to už lepšie, než s mužom, u ktorého vďaka rečovej bariére nedovidia až na dno jeho mužského imbecilizmu, takže majú pocit, že imbecilní sú len ich súkmeňovci, nie ten muž, čo robí všetko inak, než sú zvyknuté. Lenže potom zistia, že problémy ich dobehli a ony sú na ne ešte samejšie než doma, pretože pri nich nie je nikto, kto by vedel, čo je to Matelko, Hviezdoslavov Kubín a bony, ako sa rušil Hlas Ameriky, prečo sú im protivné masové akcie a ako ich poznačilo fiasko s močovým mechúrom pri skladaní pionierskeho sľubu na Slavíne."
Dnes s cistym svedomym mozem Matkinovi oponovat. Moj muz mozno nikdy nepochopi Matelka, Tublatanku ci "Basnikov" ale napriek tomu vie pochopit, podrzat a lubit rovnako ako akykolvek podTatranec (ba i viac ;)).
A tie odlisnosti dnes volam puzzle. Presne tak krasne totiz nase zivoty do seba zapadli.
