Na tohtorocne Vianoce sa tesim uz od chvile, kedy sa mi konecne podarilo vytravit minulorocny bread-and-butter-pudding. Nie ze by mi ta morka so zillion prilohami nechutila ale doma je predsa len doma. (A na darceky pod Tatrami tiez netreba cakat az do dalsieho rana...)
Aby ale ani rodinka na zapadnej strane kanala neprisla skratka, zorganizovali sme si take male skore pseudoVianoce. V stvortyzdnovom predstihu sme narvali nasu modru Peugeotku pestrofarebnymi darcekmi a utekali vianocne vystiskat pratety Pamelu a Nanciku, kvazi-babicku Oliviu (opreta o sofistikovanu skladaciu palicku, ktora sa smahom roky zmestila aj do chic kabelky, priniesla vsetkych svojich deviat krizikov na cipernom chrbte) a vysmiatych svokrovcov. Kedze sa nasim damam v matuzalemskom veku pochopitelne velmi nechcelo teperit krizom cez celu krajinu len na to, aby si s predstihom rozbalili teple papuce a konvalinkove mydlo, rozhodlo sa, ze mladi vyrazia za nimi. Do Derbyshire, krasneho hornateho kraja so Sherwoodskymi lesmi a stopami Robina Hooda.
Je skore nedelne rano a my frcime sestprudovkou smer sever. Neodlucitelne predvyletove frflanie sme si uz odbili ("Dohodli sme sa, ze vyrazame 8.30, nechapem preco vam to babam vzdy tolko trva! Veru, dedo mi dobre hovoril, ze cely zivot stravim cakanim na zenu, kym sa pripravi"); teraz sa uz len nechavam kolisat autom letiacim s vetrom o preteky...
Vyberam make-up, ktory som si v tom rannom zhone fakt nestihla naplacat na tvaricku, a snazim sa v 140ke vycarovat novu tvar. Moj muz trosku pribrzdi pri predbiehajucej stvorkolke a ja zrazu vyzeram ako Eva Pilarova s hrubou ciernou konturou pretiahnutou daleko za ocnu linku. Tak a dost, srsim. Babky-nebabky, na najblizsej benzinke stojime, nech so seba urobim cloveka.
Nuz postali sme. Z benzinky sa vyklul oddychovy komplex s betonovou architekturou hodnou medialy komunistickeho planovaca. Vchadzam do prizemnej budovy, kde sa vo vzduchu miesa vona cerstvo zomletej kavy so sladkostou predrazenych cokoladovych muffinov. Zvukovu kulisu dotvara kutik blikajucich automatov a elektrickych hraciek vyzerajucich ako prerastene Nintendo. Na ich obrazovky tupo hladi dav potetovanhych nabuchancov a s joy-stickom nahanaju hole baby po vojnovom poli. Pri zachodkoch su vylozene kozenkove kresla guliverovskych rozmerov, v jednom z nich sa za libru nechava masirovat 130kilovy kamionista - faldy tuku sa mu natriasaju pri doznievajucich vibraciach.
Opatrne okukavam tento cavo-raj a uistujem polovicku, ze budem len chvilku. ("Jasne", mysli si, "ved dedo mi dobre hovoril....")
Rychlo si odskocim na WCcko (pri okuknuti hygienickeho stavu zachodkov dakujem bohu za rokmi natrenovanu bezdotykovu metodu drepujucej kacice), umyjem ruky a nacvicenymi pohybmi rychlo domalujem dymove oci. Este trosku ruzoveho pudru na licka, obzriem sa v obrovskom zrkadle a prihladim zlatu suknu. Padam prec.
Vyjdem za roh a z vedlajsich panskych zachodkov zrazu vykraca mlady bezkrkovec. Podla tetovaciek a objemu bicepsov tipujem, ze bud prave uteka z lochu alebo robil dablera Swarzeneggerovi. Padam rychlejsie a on sa mi nalepi na chrbat. Do slova. Na krku takmer citit jeho dych, nehovori vsak nic. Len kraca potichu za mnou. Pridavam do kroku, cierne ihlicky rychlo klopkaju po dlazbe, a bezkrkovec sa drzi za mnou - zrychluje. Takmer letim krizom cez obrovsku halu a v dusi dakujem za vsetkych 17 ludi, roztiahnutych po stolickach chlipkajucich kavu, ktori za nami otacaju hlavu.
Rozmyslam, ze sa otocim a bezkrkovca konfrontujem. Priamo z oka - do oka, ved co sa ma za mnou co tak chrapunsky plazit. Ze ho stuchnem do brucha, ak ma nebude chciet pustit alebo mu aspon skocim opatkom na pravy palec.
Tu uz ale vidim mojho muza cakajuceho pri dverach. Zjavne si mojho spolocnika vsimol aj on, lebo zbledol, trosku zavahal a s gargantuovskym odhodlanim vykrocil ochranit zenu svoju srdca. Postavil celych svojich 178 centi medzi mna a holohlaveho typka a blondava stica mu siahala po tretie tetovanie na bezkrkovcovom ramene. "'ya all right, mate?" vybalil na typka a tisic motylov mu trieskalo kridlami o vnutornu stranu brusnej steny.
"yeah" usmial sa chlapik a ukazal na moj zadok.
A ja s uzasom pozeram, ako moj muz sleduje jeho gesto a miesto praveho haku do bezkrkovcovej vertebrae sa pomaly ale isto zacina sklabit ako otvorena konzerva aj on. O par sekund sa uz obaja chlapi usmievaju ako stari kamosi a drahy mi naznaci, nech si skontrolujem suknu.
Rukami prechadzam po zahyboch nazbieranej suknicky az kym nenatrafim na jeden, ktory sa mi pri mojej navstevene damskych zachodkov nechtiac zachytil v puncoskach. Zadny diel sukne tak ostal visiet vo vzduchu odhalujuc dievcensky zadok v bielych nohavickach v plnej svojej krase. Chlapcenske bokovky Agenta Provokateura pod tenkymi puncoskami svetielkovali pomaly cez celu cavo-halu a ja som sa smahom ruky pyrila ako chameleon.
Bezkrkovec dobracky rozhodil rukami vysvetlujuc, ze sa mi ako chlap neodvazil prihovorit aby ma upozornil na tuto nadmerne chulostivu zensku zalezitost a tak sa aspon spontanne rozhodol vytvorit kracajucu clonu pred ocami mdlych kamionistov.
...dusili sme vsetci traja v sebe smiech, ked sme si zakyvali dovidenia. My sme mohli pokracovat v ceste za babkami a on odkracal ku stoliku, kde ho cakalo pariace sa capuccino...tak dik, bezkrkovec!
