Sem-tam je to pravda, sem-tam nie...
Dnes rano ma v praci vita vona kakaovej babovky. Najskor myslim, ze saliem smutkom za domovom, presklena centrala zralokov je posledne miesto na svete na objavenie davno stratenej aromy babkinych nedelnych kolacov.
Rychlo sa ale zbadam a pochopim...nahmatam v penazenke malu zosuchanu bankovku, ktoru vhodim do plastovej krabicky pri kavomate, zoberiem uhladne zlozenu servitku a kracam smerom k svojmu stolu s obrovskym kusom uzasne vonajucej, este teplej kakaovej babovky...
Sladke privitanie na skore rano nie je vysledok ziadneho firemneho "teambulding-u", "motivation building-u", "belly building-u" ci ineho manazerskeho kvazi-bludu. To sa len nase baby dohodli prispiet svojou troskou do mlyna v boji s jednou zakernou chorobou...
Asi pred pol rokom nam Jon oznamil, ze jeho mamke diagnostikovali leukemiu. Do boja so strasnym nepriatelom zapojil svojich kolegov, priatelov, znamych, okoloiducich. Nikdy ale neziadal o tucny sek od zamestnavatela. Aj ked vie, ze so sefstvom ma dobre vztahy a firma vo svojej vyrocnej sprave kazdorocne priznava zisky, ktore by urovnali vsetky dlhy Sudanu.
Miesto toho rozputal kampan obycajnych ludi.
Najskor poprosil firmu, aby mu dovolila pouzit na jeden den vsetky oficialne meetingove priestory.
O par dni sa uz tiche koridory oblozene ebenom zmenili na bzuciace mini hematologicke oddelenia, kde si miesto klientov so zmluvami zacinajucimi siestimi nulami, podavali ruky skumavky s odobratymi krvnymi vzorkami. Tie okamzite putovali do labaku a odtial do registra darcov kostnej drene. Za dva mesiace sa register Anthony Nolan Trust, charita, ktora vyhladava idealny "match" darcov a prijimatelov kostnej drene, rozsiril o 800 ludi...A nam chvilu zdobil ruku leukoplast namiesto vsadepritomnej kamaratky kalkulacky.
Potom prisiel Londynsky maraton. Pivo dalo pivo a zopar odvazlivcov, co dovtedy trenovali akurat tak beh za ciernym taxikom, sa stavilo, ze tych 42.5 km odbehnu...Ok, tlapli sme si. Kazda odbehnuta mila znamenala vyhratu libru od kazdeho z nas, co si netrufame vyplut dusu na asfaltke pod Londynskym mostom a co im neverime, ze to s tym maratonom myslia fakt vazne.
V City existuje nepisane pravidlo filantropie. Stastena je vrtkava a vyhry sa vracaju tym, co tolko stastia nemali. Ked stockbroker pri uzatvarani kratkych a dlhych pozicii na komoditnom trhu zarobi ten svoj milion, poriadny kus osobneho zlata sa z toho v tichosti odkotula na dobrocinnost. Malokto vsak o tom vie a nikto o tom nepise pochvalne clanky.
Dobrocinnost nie je PR.
Nasi chalani trenovali, dreli tenisky, tlacili do seba spagety a tri mesiace sa potili kazducku obednajsiu prestavku.
Ked nakoniec bezali maraton, ten najhorucejsi v Londynskej historii, na poslednom useku plakali od bolesti. Jeden nedokoncil, druhy si poslednych 10 mil odkracal-odplazil, dvaja prebehli cielovou ciarou. A ich vyhra v plnej vyske bola este v ten den prevedena na ucet Cancer Research.
(Za cim chalani odkrivkali na pivo. Po svojich a za svoje...)
A tak mi dnes slinky tecu nad este teplou kakaovou babovkou. Napriek kalorickemu utoku na moj velkolepy zadok z toho dnes vobec ale vobec nemam vycitky lebo vsetky tie karamelove kocky, cokoladove rezy a kakaove babovky, ktore nase baby napiekli, miznu rychlostou blesku a nebadane sa premienaju na kopku bankoviek rozsypanych bez ladu a skladu. A tie o chvilku poputuju na ucet "nasej adoptovanej" charity na zachranu Jonovej mamky a jej ostatnych spolutrpiacich bojovnikov...
Mam rada zivot v City. Bankovky tu potichucky sustia, ked sa s nimi obycajni ludia snazia podelit tam, kde ich je naozaj treba.
Bez tucneho seku s vytlacenym trojpalcovym menom dalsej korporacie, obligatorne odovzdanym vo svetle reflektorov.
A bez zvucky Bajlanda.
