Dominik

 Na naše prvé dieťatko sme sa s manželom veľmi tešili. Manžel túžil po synovi, a ja som bola nesmierne šťastná keď mi po pôrode oznámili, že je to chlapček. Meno sme mu vybrali spolu. Dominik. Tých pár hodín po pôrode sme boli najšťastnejší rodičia na svete. Ale osud rozhodol inak.  Na druhý deň po pôrode nám detská lekárka oznámila, že Dominikov zdravotný stav je veľmi vážny a okamžite ho musia previezť na detskú kliniku aby zistili čo mu vlastne je. Tak som zostala sama, bez dieťaťa a s hrôzou som čakala na verdikt lekárov. Znel: inervované hrubé črevo na viacerých úsekoch. To znamená, že stolica sa v týchto miestach nahromadí a neposúva sa ďalej. Boli nutné viaceré operácie, pri ktorých mu odstránili poškodené časti hrubého čreva a urobili vývod. Ležal na jednotke intenzívnej starostlivosti, kde nemali prístup ani rodičia. Takže ja som zostala v pôrodnici a manžel mu nosil materské mlieko, ktoré som si odsávala. Tento stav trval viac ako dva mesiace. Zdravotný stav nášho synčeka sa raz zlepšoval a raz zhoršoval. Tešili sme sa z každej chvíle, ktorú nám dovolili lekári stráviť pri inkubátore a len vďaka tomu sme videli ako Dominik priberá na váhe a rastie. Po dvoch mesiacoch sa jeho zdravotný stav zlepšil na toľko, že ma prijali do nemocnice aby som sa mohla o neho starať sama pod dohľadom lekárov. Veľmi som sa na túto chvíľu tešila aj keď som mala veľké obavy ako to zvládnem. Nebolo to ľahké, pretože Dominik bol samá hadička. Keď plakal nemohla som si ho vziať na ruky a privinúť k sebe. Muselo stačiť len pohladenie a slová. Ale všetko sa pomaly dostávalo do lepších koľají. Ja som sa naučila ako sa treba starať o dieťatko s vývodom a Dominik mi moju snahu dvojnásobne vracal svojim spokojným úsmevom a lepšími výsledkami. Až prišiel ten vytúžený deň keď ho odpojili od prístrojov a ja som si ho mohla vziať na ruky a poláskať ho v mojom náručí. A prišiel aj vytúžený deň, kedy sme si ho mohli odviezť domov. Mal vtedy tri mesiace a my sme odchádzali s nádejou, že ak bude všetko v poriadku, o rok mu odstránia vývod.  Doma je len doma. Tie tri stratené mesiace sme sa snažili všetci dobehnúť. A Dominik nám robil len radosť. Vôbec v ničom nezaostával za svojimi rovesníkmi. Rozdával nám svoj úsmev, svoje prvé slová aj kroky plným priehrštím. Tak veľmi sme z neho tešili, že sme pomaličky zabúdali na jeho chorobu. Pripomínal nám ju len vývod, o ktorý sa bolo treba vzorne starať, pretože išlo o veľmi infekčné prostredie. Naučili sme sa s tým žiť a boli sme šťastní. Ale osud po šiestich mesiacoch znova rozhodol inak.  Keď mal Dominik deväť mesiacov, začali znova problémy. Dostal silné hnačky a nemohol prijímať ani jedlo a ani tekutiny. Museli ho znova prijať do nemocnice a ja som bola nešťastná, pretože nemali pre mňa voľné miesto a museli sme ho tam nechať samého. Napojili ho na infúzie a my sme čakali ako to všetko dopadne. Po týždni sa jeho stav zlepšil a s verdiktom lekárov, že išlo o virózu, ho prepustili domov. Bolo to v stredu. Znova sme si vydýchli a tešili sme sa, že to bude lepšie. Navyše sme čakali ďalšie dieťatko. V sobotu večer však prišli znova tie isté problémy. Hnačky a zvracanie. Ráno sme sa vybrali na pohotovosť. Našťastie mala službu naša detská lekárka, ktorá veľmi dobre poznala Dominikov zdravotný stav. Predpísala nám lieky a my sme sa ponáhľali domov aby mal Dominik čo najskôr kľud. Manžel šiel odomknúť dvere a ja som vyberala Dominika z kočíka. Od tohto okamihu si pamätám už len niektoré momenty. Dominik nedýchal, bol v bezvedomí. Zháňame auto. Vezie nás pani, ktorú ani nepoznáme. Na pohotovosti volajú helikoptéru na rýchly prevoz. Modlím sa a manžel dáva Dominikovi umelé dýchanie. Sanitka ich vezie na futbalové ihrisko, kde má pristáť helikoptéra. Ja mám čakať u manželovej sestry, ktorá býva blízko nemocnice. Počujem vrtuľník ako pristáva a potom ticho. Prečo neodlieta??? A moje kroky vedú na ihrisko, a nie k manželovej sestre. Viem prečo. Je koniec. Dominik dodýchal v náručí svojho otca. A ja som nikdy nezažila takú prázdnotu ako vtedy. Nemohli sme ísť domov, nevedeli sme si nájsť miesto ani u mojich rodičov a ani u svokrovcov a tak naše kroky smerovali na faru. Vedeli sme, že tu nájdeme pokoj. Náš kňaz nás pripravoval na manželstvo. Chodili sme k nemu na poučenie pol roka pred sobášom. Veľmi sme si s ním rozumeli. Aj s jeho rodičmi. A práve ich pochopenie a ich podpora nám pomohli vyjsť z toho zúfalstva. Stále nás sprevádzajú slová nášho kňaza: " Viem, že je to pre Vás veľmi bolestné, ale máloktorým rodičom sa dostane v živote takého Božieho milosrdenstva ako Vám. Vychovali ste anjela a máte orodovníka v nebi, ktorý za Vás prosí." Viem, že tento príbeh je veľmi smutný. Ale skúsenosť je veľmi veľká. Naše manželstvo prešlo asi tou najväčšou skúškou hneď na začiatku. A ja som vďaka tomu zistila, že môj manžel je úžasne obetavý otec a manžel. Ale bez viery, lásky a nádeje by sme to asi nedokázali.