Čo vám napadne, keď poviem kultúra? Divadlo? Galéria? Kino? Možno koncert, ktorý bol na dva roky odložený a vy ste naň mohli konečne ísť. Alebo myslíte na knižnicu, bez ktorej by ste mali na Goodreads v čitateľskom zozname len zlomok kníh. Nie každý si totiž môže dovoliť kupovať nové tituly.
Mne napadne všetko to, čo vám, ale do popredia sa čím ďalej tým naliehavejšie zakráda neistota a otázka: dokedy? Dokedy nám to vydrží v stave, kedy pravá ruka nevie, čo robí ľavá a z niekoľkoročnej pracovnej siesty vytrháva zodpovedných len náhodný výkyv nálad verejnosti. Že to nie je také zlé? Vitajte. Toto je kultúra po slovensky.
Poddimenzovaná po všetkých stránkach
V kultúre a kreatívnom priemysle pracuje približne 200-230 000 ľudí. Pre porovnanie, je to podobné množstvo ako v automotive priemysle. Automobilový priemysel je „motorom“ slovenskej ekonomiky, tvorí 13 % z celkového HDP Slovenska. Kultúra síce pokrýva len 3,5 %, no skúste sa namiesto slovenských filmov, seriálov, divadelných predstavení a rozhlasových hier, alebo koncertov, nabudúce pozerať na montážnu linku.
Nie, Slovensko si radšej pozrie televízny seriál. A potom ho šťavnato zhodnotí na Facebooku. Áno, slovenská produkcia má svoje medzery. Prevládajúci názor na televíznych hercov je, že sú teatrálni. Preafektovaní. Teda patria do divadla. Čo je sranda, pretože väčšina z nich by tam určite bola radšej, ak by to neznamenalo vybrať si medzi životom a živorením.
Covid vyzliekol ministerstvo kultúry donaha a ukázal, že to nie je inštitúcia z roku 2023. Nemáme evidenciu umelcov. Dámy a páni, byť umelcom – v kontexte predchádzajúceho odstavca, hercom – neznamená byť neorganizovaný. Naopak, ak chcem ako umelec v realite Slovenskej republiky prežiť, musím veľmi precízne zorganizovať svoje snahy, voľný čas, financie, a smerovať svoju pozornosť na tie zákazky, ktoré mi prinesú prostriedky na prežitie.
Z hercov sa u nás tak stavajú „úveroví žoldnieri“. Musia robiť častokrát nekvalitné TV projekty, aby mohli zaplatiť hypotéku. Honorár z divadla nestačí. Divadlo je láska, divadlo je vášeň, a je to tiež niečo, čo mi nezaplatí nájom. Bohužiaľ. Nie je však všetko zlato, čo sa blyští, a nie je všetko dobre platené, čo sa v televízii produkuje. Napriek novelizácii autorského zákona sa televíziám, produkčným spoločnostiam a iným inštitúciám involvovaným v tvorbe stále darí obchádzať systém výplaty tantiém.
Ani situácia pred covidom nebola ružová, no po 2 ročnej pauze je to ešte horšie. Štátna podpora je buď neexistujúca, alebo distribuovaná neudržateľným spôsobom. SZČO to poznajú tiež. Nepomáha ani sentiment hlasnej menšiny, ktorá si obtrie hubu o každého herca, rozhodnutého postaviť sa za dobrú vec. Verejne vyjsť s kožou na trh a hájiť záujmy utláčaných, bezbranných a tých, ktorým šliapu po právach. Odpoveďou je im často výsmech, vyhrážky, urážky. Odpoveďou je im nekultúra. Aj to je dopad absentujúcej podpory na Slovensku.
Minister kultúry nie je reprezentatívna funkcia
„Nepáči sa ti? Sprav to lepšie!“ Súčasťou našej kultúry je neprijať kritiku niečoho zlého. Aby som to mohol kritizovať, mal by som to vedieť spraviť aspoň raz tak dobre. Alebo ideálne – moje zlepšenie by už malo byť v štádiu implementácie.
Takto to ale nefunguje. Mimo politiky sa môže človek angažovať ako aktivista, ak má kapitál, tak ako investor, mecenáš. Podporovať kultúru, umenie, národné dedičstvo. Stále je to ale sakra dlhá cesta k dosiahnutiu nejakého cieľa. Aj preto ma rozpaľuje, čo sa deje na ministerstve, a aký je stav po 4 rokoch nečinnosti pani ministersky Milanovej.
Peniaze na kultúru by sa možno aj našli vďaka eurofondom, prebieha ale v tomto smere nejaká osveta? Prepájajú sa organizácie, občianske združenia a aktivisti s VÚC, ktoré môžu žiadať o fondy? Sú to rečnícke otázky, lebo ak by sa to dialo, nechátralo by toľko pamiatok. Ak by sa to dialo, aj ľudia mimo Bratislavy či Košíc alebo iných veľkých miest by mali prístup ku kultúrnym podujatiam. Možno ho dnes majú, aspoň pomyselne. No druhou stranou mince dostupnosti je aj to, či si ho môžu dovoliť.
Pani ministerka Milanová by ale nemala riešiť to, či stojí lístok do kina v malom meste 6 €. Mala by systémovo pokryť to, aby bol filmový zážitok prístupný pre obyvateľov, ktorí majú o kultúru záujem. Ak sa rezort kultúry rozhodne nepodporiť Scandi filmový festival, v poriadku. No ak chceme šíriť povedomie o vlastnej kultúre, hovoriť o nej, chváliť sa ňou, musíme ju ľuďom sprístupniť.
V mojich očiach je minister kultúry príliš vysoký post na to, aby ho obsadil človek, ktorý nemá ambície zmeniť systém. Bude to kvantum práce, mnoho bezsenných nocí. No projekty v rezorte kultúry úspešne dotiahnuté do konca ovplyvnia generácie Slovákov, ktorí môžu ďalej vytvárať kultúru a podieľať sa na obrode nášho kultúrneho dedičstva.
Nebuďme len teoretici
Kultúrni by sme nemali byť len teoreticky, prázdnymi slovami v online diskusiách na sociálnych sieťach. Buďme kultúrni aj činmi. Dokážme, že aj mladá krajina, akou Slovensko stále je, dokáže byť nositeľkou kultúry a kultúrneho dedičstva.
Roky ukazujeme, že na to talent máme. Chýba však zázemie, systematická podpora, ktorá by tento talent kultivovala, smerovala, umožňovala mu rásť. Kultúra pomaly umiera. Ako bodka tohto zamyslenia vyznievajú podobné slová drasticky... ale v aktuálnom stave, ak sa nič nezmení, smerujeme vážne ku koncu. Možno sú tu umelci a nadšenci, stále pripravení podať pomocnú ruku. Problémom je, že to nemôže byť postavené na nich. Zmeňme to.
