Dámy a páni, vitajte v utornajšej chvíľke poézie Dominika Sumbala. Dnešnou témou je kultúra prejavu. Kvôli úvodu tohto zamyslenia som si znova pozrel video, z ktorého mi je smutno. To video predstavuje úpadok politického prejavu, a ukazuje tiež nový spôsob, akým sa dá preraziť dno populizmu. Váhal som, či narážku naň do tejto úvahy pridám. No skrývať sa pred realitou dnešných dní a tváriť sa, že to tak nie je, by nebolo správne. Problémy je nutné adresovať a čeliť im.
Od čias, kedy sa politickí oponenti častovali slovami ako gágaji, táraji a prďúsi, pretieklo veľa vody. Aktuálni predstavitelia slovenskej politickej scény značne pritvrdili. Aspoň teda verejne. Väčšina týchto vyjadrení je súčasťou ich taktiky, ako kriticky zdiskreditovať oponentov. A tu je kameň úrazu: Slováci nevedia narábať s kritikou. Či politik, či občan, kritika sa zvrháva do súboja. Pritom je to vec, ktorá nás dokáže posúvať. Nie je však kritika ako kritika.
Konštruktívna, nie deštruktívna
Správna kritika by mala budovať. Účelom kritiky nemá byť vyvŕšenie sa na niekom, ani ventilovanie emócií. Ani svojich, a už vôbec nie emócií davu. Podobné konanie sa nedá skryť pod formulku „mám právo na svoj názor“ alebo „musíš vedieť prijať kritiku“. Nemusím, ak je tvoj názor vulgárny, nekultúrny a osočuje ma.
Kultúra prejavu znamená, že s názorovým oponentom, ktorý sa ma nesnaží uraziť, môžem nesúhlasiť a naďalej diskutovať. Nemusím ho mať rád. Nemusíme byť kamaráti. Dokážeme sa ale natoľko rešpektovať, že z našej diskusie vzíde niečo konštruktívne. Vybudujeme most medzi našimi názormi. Kam sa to podelo?
Z krčiem do politiky, z politiky do krčiem
To, že pospolitý ľud nechce v diskusii budovať mosty, nie je žiadne prekvapenie. Čo na srdci, to na jazyku, to na Facebooku, ako hovorí ľudová múdrosť. Väčším problémom je nekultúra v parlamente. Utvrdzuje to ľudí v tom, že názorový oponent sa nemá počúvať, ale zosmiešniť.
Lenže politika je jedna veľká diskusia. Je to séria ústupkov, kompromisov, diplomacie. Aspoň tá kultúrna politika, ktorú dnes tak často nevidíme vo svete, a už vôbec nie u nás. Presadzovať svoje názory a myšlienky kultivovanou diskusiou je ťažšie, než invektívami, infantilnými transparentmi a škriekaním na pódiu.
Spisovateľ Tomáš Janovic povedal, že prázdne slová sú ľahko prenosné. Je to až strašidelne pravdivé v súvislosti s dnešným populizmom. Najľahšie sa na sociálnych sieťach šíri hecovanie polopravdami vytrhnutými z kontextu, ktoré zapadajú do svetonázoru frustrovaného Slováka, a okrem toho nemajú žiaden prínos. Tohto Slováka je potom jednoduché strhnúť na námestí skandovaním vulgárnych hesiel namierených proti skutočným politikom.
Dokedy budeme ako spoločnosť čakať, kedy podobná nekultúra prejavu prerastie v ďalšiu tragédiu? Slová majú moc. Vždy ju mali, inak by sa uzurpátori „pravdy“ nesnažili v priebehu vekov tak vehementne diskreditovať svojich oponentov. Zároveň si však pokrytecky umývajú ruky nad vlastnými vyjadreniami, ako to vidíme aj dnes pri zakročení vyššej autority.
Ako sa dostať z kola von?
Ľuďom chýba kritické myslenie. Nahradil ho algoritmus sociálnych sietí. Frustrovaní veční kritici sa digitálne vyvršujú na oponentoch svojho politického líblinga, hoci nerozumejú argumentačnej prestrelke, v ktorej sa ocitli ako náhodní okoloidúci.
Sadnúť si a uvažovať nad tým, čo chcem povedať, prečo to chcem povedať a koho sa tým dotknem nie je tá dávka dopamínu, ktorú mi dá šťavnatý komentár pod videom. Ak k nemu náhodou pribúdajú lajky, je to radosť iná, je to rauš okorenený pocitom spolupatričnosti. Nie je však fér voči voličovi, ak všetku zodpovednosť prenesieme naňho.
Je horšie, ak si spomínaný rauš užíva politik. Človek, ktorý má ísť príkladom nemôže podliehať davovým emóciám a používať krčmový slovník. Je to práve politik, ktorý by mal byť nositeľom kultúry prejavu. Ako osoby verejne činné a známe, každý jeden z politikov musí pri svojich vystúpeniach myslieť na to, že ovplyvňuje kultúru komunikácie. Presne preto podstupujú exponovaní straníci mediálne tréningy, ktoré ich učia, ako sa správne vyjadrovať, ako intonovať, ako reagovať. Príklad z úvodu nebol skrat jednotlivca. Nebolo to náhodné pošmyknutie, v ktorom sa politik nechal strhnúť emóciami. Bolo to dobrovoľné obetovanie kultúry prejavu v prospech populizmu. A tým pádom politické zlyhanie.
Sebareflexia nemusí byť príjemná. Konfrontovať sám seba, byť svojím vlastným kritikom a uvedomovať si to, to nie je tá tradičná sviatočná aktivita k údenému a chrenu. Bez nej to ale nepôjde, ako spoločnosť a krajina sa neposunieme. Ja to riešim tiež. Sám seba sa pýtam, či komunikujem správne. Či to robím s patričnou úctou a rešpektom aj k ľudom, s ktorými nesúhlasím alebo mi príde zaťažko byť čo i len v ich spoločnosti. No bez toho, aby sme začali sami od seba, od kultúry našich myšlienok a slov, nemáme právo na prázdne reči o tom, ako sa to na Slovensku zvrháva. Ani ja by som to právo nemal. Kultúrna komunikácia ho podmieňuje. V mojom osobnom rebríčku vlastností kultivovaného človeka ju mám veľmi vysoko, a hoci je toto moje krédo každodenne konfrontované životom a okolím, nemôžem sa mu spreneveriť. Odraz v zrkadle by mi to spočítal.
