Účelom tohto textu je oboznámiť čitateľov s novou a prevratnou metódu prístupu k našim problémom, prostredníctvom ktorej sme schopní problémy nie len že vyriešiť, ale popri tom ešte navyše získať významný duchovný benefit, schopný nás výrazným spôsobom posunúť vpred v našom duchovno osobnostnom vývoji. Poďme teda na to!
Každý problém, stojaci pred nami a vyžadujúci riešenie, má tendenciu vťahovať nás do seba. Má schopnosť intenzívne na seba priťahovať našu vedomú pozornosť.
V snahe riešiť problém, sa doň hlboko ponárame a stále sa ním zaoberáme. Premýšľame, trápime sa a hľadáme riešenie. Často kvôli tomu nemôžme ani spať, nechutí nám jesť, sme frustrovaní, alebo cítime hnev a zlosť. Cítime ťažobu vo svojom vnútri, prichádzajú depresie, a my sme nútení hľadať pomoc. Najskôr u priateľov, neskôr u psychológov, a nakoniec u psychiatrov.
Akým spôsobom teda efektívne riešiť svoje problémy?
V prvom rade by sme si mali uvedomiť, že absolútne všetko, čo bolo opisované vyššie, sa deje v našej mysli. Mali by sme si uvedomiť, že problémom sa zaoberáme, snažíme sa ho riešiť a zápasíme s ním v našom rozume a v mysli. Ony sú vnútorným priestorom, kde to všetko prebieha a kde sa to všetko deje.
No a to, čo je skutočne prevratným je uvedomenie, že za neschopnosťou vyriešiť mnohé zásadné problémy, stojí práve náš rozum a naša myseľ, ktoré toho v zložitejších prípadoch nie sú schopné. To znamená, že samotný problém nie je ani tak v probléme, ktorý sa snažíme vyriešiť, ale v nedostatočnosti rozumu a mysle, ktoré ho neraz nie sú schopné uspokojivo riešiť.
Je totiž zvykom, že ľudia najviac dôverujú práve rozumu a mysli. Domnievajú sa, že práve ony majú najväčšiu kompetenciu. Ale o tom, že tomu tak vôbec nie je, svedčia čakárne psychológov a plné čakárne psychiatrov. Svedčia o tom osudy mnohých ľudí, ktorých ich závažné problémy doslova ničia a vnútorne trvalo zožierajú.
Ľudia musia dokázať prijať fakt, že mnohé naše problémy nie sú riešiteľné prostredníctvom rozumu a mysle. Že sú nimi riešiteľné len načas, len krátkodobo a nedostatočne, aby potom znovu povstali v inej forme a ešte intenzívnejšie.
Tým sa už dostávame ku kľúčovému uvedomeniu, že ak sa máme dostať z ťaživej pasce neriešiteľných problémov, môžeme toho dosiahnuť len tak, že sa povznesieme nad nedostatočnosť rozumu a mysle. Že presunieme naše vedomie mimo rozum a myseľ.
Kde? Do reality inej a vyššej! Do reality nášho vyššieho „ja“, stojaceho nad realitou nášho nižšieho „ja“, reprezentovaného rozumom a mysľou. Musíme sa povzniesť do reality nášho živého ducha, žijúceho vo sfére, kde žiadnych problémov niet. Kde je len šťastie, radosť a harmónia.
Toto ale môžeme dokázať jedine vtedy, keď pochopíme a hlboko si v sebe uvedomíme, že máme vo svojom vnútri dve „ja“. Že v sebe máme dve úrovne osobnosti. Úroveň nižšiu, reprezentovanú rozumom a mysľou, a úroveň vyššiu, reprezentovanú našim duchom.
Naše nižšie, rozumové „ja“, má spojenie s hmotou a fyzickým svetom, a naše vyššie duchovné „ja“, má spojenie s večným Duchom.
Naše nižšie „ja“ je obmedzené pozemským ponímaním priestoru a času, ale naše vyššie, duchovné „ja“ stojí vysoko nad pozemským ponímaním priestoru a času.
Naše nižšie „ja“ je obmedzené materiálnou realitou, a naše vyššie „ja“ je spojené s večnou realitou Ducha, v ktorej matéria a s ňou súvisiace problémy nemajú miesta.
Ak teda dokážeme akceptovať realitu existencie dvoch „ja“ v nás, a ak sa vnútorne dokážeme povzniesť od svojho nižšieho „ja“ k tomu vyššiemu, dokážeme sa tým zároveň odpútať od všetkých problémov. Dokážeme sa od nich odosobniť a získať nadhľad nad mysľou, a tým aj nad problémami, ktoré v mysli rozoberáme, a do ktorých nás náš rozum a myseľ neustále vťahujú.
Tak získame nadhľad a schopnosť dívať sa na všetko zvrchu. Vymaníme sa z problémov a ocitneme sa nad nimi. Už nás nevťahujú do seba a my sa dívame na ne už akoby nezúčastnene. Akoby ani neboli naše.
A práve v tomto spočíva riešenie! Naše povznesenie sa nad rozum a myseľ, naše odpútanie sa od nich a získanie nadhľadu, a tiež naša nezúčastnenosť, sú pravou cestou k nájdeniu efektívneho riešenia problému. Nie len toho dočasného, ale skutočného a pravého.
Lebo najväčšia pravda života spočíva v tom, že riešenie mnohých vecí, ktoré nás dlhodobo trápia, sa nachádza práve vo sfére mimo rozumu a mysle. Vo sfére večného ducha, ktorý vo svojej všeobsiahlosti nahliada naraz minulosť, prítomnosť i budúcnosť, a preto je človeku schopný ukázať správnu cestu a správne riešenie všetkých jeho problémov.
Otázkou teraz už len zostáva, ako dosiahnuť žiaduceho povznesenia vedomia človeka z jeho nižšieho „ja“, reprezentovaného mysľou, k jeho vyššiemu „ja“, reprezentovaného jeho duchom.
Ukážme si dva spôsoby, ako je možné toho dosiahnuť.
Prvým a najefektívnejším z nich je modlitba. V dnešnom ateistickom svete nie je veľa ľudí, ktorých napadne hľadať riešenie vlastných problémov práve takýmto spôsobom. I to je jeden z dôvodov, prečo tak narastá počet depresií a rôznych psychických problémov.
K čomu dochádza, keď sa s prosbou o pomoc obrátime k Stvoriteľovi?
Dochádza k tomu, že naše vedomie, ktoré je štandardne ukotvené v rozume a v mysli, zaoberajúcej sa najrozličnejšími myšlienkami a problémami, sa povznesie v prosbe k Stvoriteľovi do sféry mimo rozumu a myseľ. Naše vedome sa pozdvihuje do sféry ducha, získava nadhľad, a prostredníctvom duchovného vnuknutia a inšpirácie prijíma, ako sa k danému problému správne postaviť a ako ho správne riešiť. To všetko prijmeme a pochopíme prostredníctvom svojho citu, pretože náš duch, znalý riešenia, sa v nás prejavuje citom.
No a druhý spôsob povznesenia sa nad naše nižšie „ja“ môže byť trebárs takýto:
Na istom ostrove existoval kláštor, preslávený tým, že doň prichádzali ľudia modernej doby, plní rôznych problémov, depresií, a neraz i v zlom zdravotnom stave. Po pobyte v kláštore však z neho odchádzali radostní a fyzicky zdraví.
Čo zázračného tam s nimi mnísi urobili?
Kláštorní hostia pracovali v záhrade a plnili aj iné povinnosti, potrebné pre bežný chod života v kláštore. Avšak ich prvoradou povinnosťou, bez ohľadu na to, ako sa cítili a aké problémy ich tam dohnali bolo, mať neustále na tvári pery, roztiahnuté do úsmevu. A to aj nasilu.
Kto bol viackrát za deň mníchmi prichytený, že tak nečiní, dostal službu naviac, alebo sa musel postiť o chlebe a vode.
Milí čitatelia, skúste si to niekdy sami doma. Bez ohľadu na to, ako sa práve cítite, a bez ohľadu na to, aké problémy máte. Hoci aj nasilu skúste udržať úsmev na svojej tvári.
Úsmev je totiž výrazom radosti, a radosť prúdi z ducha. Čistá radosť, a z nej prameniaci úsmev, v skutočnosti pochádzajú z ducha, ale platí to aj opačne. Úsmev a radosť sa môžu stať našou cestou k duchu.
Len to skúste a uvidíte, čo to s vami urobí. Uvidíte, že s úsmevom na tvári nie je možné hĺbať o problémoch. Váš úsmev je totiž niečím, čo vás je schopné povzniesť zo sféry hĺbavého rozumu a mysle, do sféry ducha a radosti. Obyčajný úsmev nás je schopný odpútať od nášho nižšieho „ja“ a povzniesť k nášmu vyššiemu „ja“.
A hoci len v krátkom dotyku s radosťou, mierom a harmóniou nášho vyššieho „ja“, spočívajúceho vo Svetle, môže potom pookriať naše vedomie, môže sa posilniť naša osobnosť, a v duchovnej inšpirácii môžeme prijať optimálny spôsob riešenia toho, čo nás trápi.
Lebo kľúč k riešeniu všetkého, s čím si nevieme dať dlhodobo rady, nespočíva v rozume a v mysli, ktorých hranice a možnosti sú čisto pozemské, ale jedine vo sfére pozemskej a fyzickej neobmedzenosti Ducha.
