Skutočné dobro, čiže dobro všeobecné je dobrom pre všetkých ľudí v tom najširšom meradle. Každé iné „dobro“, ktoré v sebe nezahŕňa prospech celku v skutočnosti žiadnym dobrom nie je. Je to iba egoizmus, a teda zlo.
Zlo býva totiž často chcením „dobra“, ale bez ohľadu na celok. Ide o ohraničené chcenie dobra, vyhovujúce iba určitej úzkej a obmedzenej časti celku. Stojí teda svojim spôsobom proti celku, ktorý zahŕňa celé ľudstvo bez výnimky.
Vezmime si príklad obyčajného, priemerného človeka. Jeho rodina je pre neho všetkým. V zabezpečení rodiny vidí to najvyššie dobro. Celý jeho duševný obzor je doslova obmedzený takýmto chápaním „dobra“. Ak by ho náhodou život postavil pred dilemu rozhodovania medzi dobrom jeho vlastnej rodiny a dobrom trebárs celonárodného významu, ak by sa mal rozhodnúť medzi týmto dvomi alternatívami, rozhodol by sa pre ono úzke „dobro“ vlastnej rodiny a to aj v prípade, keby jeho rozhodnutie uškodilo celému národu.
Podobným spôsobom svojho času jednali napríklad mnohí politici, ktorí za určitú úplatu či iné výhody predali hlboko pod cenu kľúčové energetické odvetvia štátu a tým, pre svoj osobný prospech, alebo prospech svojej rodiny, okradli a poškodili celý národ. A žiaľ, mnohí politici podobným spôsobom jednajú i dnes.
Akékoľvek „dobro“, nezohľadňujúce v prvom rade záujmy celku v tom najširšom, všeľudskom slova zmysle je v skutočnosti sebectvom a zlom. Je ním napríklad obmedzené „dobro“ jednotlivej osoby, rodiny, firmy, politickej strany, náboženstva, štátu, politického systému, atď, ktoré sa spravidla vždy v určitom bode dostáva do konfliktu so skutočným, všeobecným dobrom celku.
Zlo je teda sebectvo a zúžený pohľad na realitu, kým dobro súvisí so všeobsiahlosťou, čo bolo už pred 2000 rokmi geniálne zhrnuté do jednoduchých slov: Miluj svojho blížneho, ako seba samého! Čiže správaj sa k iným tak, ako by si to bol ty sám, pretože každý z nás je predsa neoddeliteľnou časťou jedného veľkého celku, o ktorého dobro máme všetci spoločne usilovať.
http://kusvetlu.blog.cz/v spolupráci s M.Š.
