Objavil somknihu, ktorú som pred chvíľou dočítal. Dozvedel som sa o Werichovejmanželke Zdenke, ktorú si vážil. „Moježena má vždycky pravdu.“ Zistil som si, ako sa dostal k svojmu prvémuautu v USA, ktoré má názov, aký je názov celej knižky, Lincoln 1933.
Začiatok knihy jeakýsi list, ktorým si Voskovec uctil priateľa. Trošku vám zacitujem, „Poprvé jsem ho spatřil, když mi bylo sedm let. Tenkrát to byl bledýchlapček s nápadně malýma očima. Ve škole mu říkali Číňan. Dnes to jemasívní muž v nejlepších letech. Je stejně starý jako já – tak to bychprosil, že jsou to nejlepší léta. Od našeho prvního setkáni podstatně vyrostl,jen oči zůstaly stejněmalé.“(Werich, 2007, s.5)
Ďalej Voskovecpíše ako si Wericha vážil, ako sa Jan vedel radovať z každej maličkostia jeho maličké oči sa rozžiarili hoci aj pri nejakej „pitomosti“ ako hovorieval pán Voskovec. Jiří ho nazval, „Mandarín s malýma očima.“ Na koncisvojho listu sa podpísal.
Medzi Voskovcoma Werichom fungovalo čosi ako magické priateľstvo. Čapek vo svojejpoviedke Sbírka známek mal úžasnývýrok, „Poslyšte já jsem starý člověk, já měl ženu a děti, alenení nic krásnějšího a vznešenějšího jako přátelství.“Niečopodobné fungovalo aj medzi spomínanými priateľmi. Obaja sa tešiliz divadla, obaja mali podobné záujmy a to, čo chýbalo Voskovcovi malWerich a čo chýbalo Werichovi, mal Voskovec.
Jedna z najväčších koníčkov, aké Werichmal, bolo rybárčenie. Vedel sa radovať, besedovať s priateľmi a iné, všakovakéveci pri rybách. Viac sa o nich dočítate v knihe.
Keď bol v Amerike, veľmi mu chýbaldomov. Dá sa povedať, že až tak ako chýba stratenému dieťaťu mamka. Neraz JanWerich spomína milovanú Šumavu a chce ju opäť vidieť, liezť po neja robiť podobné „pitomosti“ ako kedysi.
Aká bola jeho žena? Jeho žena Zdenka bola,akú si ju zaslúžil. Miloval ju ako muž môže milovať ženu. Typickým príkladom jepríbeh o loďke. Šiel s nejakým chlapcom na ryby a prišiel domovšpinavý, mokrý, vyčerpaný a unavený.
„Neuslyšel jsem však káravé ‘Ty vpadáš, kde ses tak zřídil?’
Místo toho semoje žena usmívala a pravila: ‘To nevadí, žes nechytil. Já chytila, podívej se!’
Měla pětkrásnych, tvrdých, nečervivých hříbů.
‘Uděláme si je k večeři. Jak bys jechtěl?’
‘Jako na Šumavě¨.’ “(Werich, 2007, s.46)
V knihe sa nachádza aj niekoľkopoviedok, ktoré Werich napísal. V mnohých cítiť jeho hlas. „Málokdo umí být tak přátelskýa vtipný a kamarádský jako Bezpečnosst, když má dlouhou chvílua když má cas. Vypilo se dvacet plzenňských, potřásli jsme si rukou,pohladili pejska a já s ním odjel domů. Jenomže pejsek si natuto společnost zvykl a jezdil se tramvají vyvenčit na Staroměstské náměstí,odtud pak yahnul na Bezpečnost a opět se pilo pivo a opět potřásalo rukou.“(Werich, 2007, s.57)
V knihe nájdeme aj mnoho dramatickosti,napríklad poviedku o dítěšťasteny, kde celý príbeh som rozmýšľal, čišťastné dieťa nezomrie, prípadne čo sa mu stane. O tom, čo sa stane, sadočítate v knihe, neprezradím vám to. Prezradím, že na konci mi vyskočilislzy.
Ešte som sa nezmienil o Werichovejpoviedke, kde spomína front a prvú svetovú vojnu. O nej viacv knihe.
Knihu zoženiete v kníhkupectvách, vyšlatoho roku. Poniektoré knižnice tiež vlastnia Werichovu najnovšiu knihu,rozbehnite sa po ňu. Môžete ju darovať ako krásny darček k Vianociam. Ako stále dám vám aj (ne)povinný údaj prevyhľadávanie, ISBN číslo: 978-80-7264-091-1. Prajem krásny, kultúrny zážitok.
Na záver niekoľko výrokov, čo ma zaujali.
„Nikdy si nemohu pomoct a musím se zdržovathledáním ztraceného času.“
„S velkžm sedai perou, protože přeprat velkého je veliká sláva.“
„Člověk musímít vždycky cíl, ale nemusí se vždycky trefit.“
