Čítať Dumasa, to nie je len listovať stranami. To sa plavíte do Marseille, veziete kočom po Paríži, fajčíte orientálny tabak a pijete arabskú kávu. Práve tak ako to robia orientálci, bez cukru. Vidíte katakomby svätého Šebastiána, tajomný ostrov kdesi v stredozemnom mori, kde je ukrytý poklad. Sedíte na stolci, na akom sedeli francúzski králi a vidíte Paríž svojimi očami. No a uprostred toho všetkého je človek, ktorý sa Hamletovi tak veľmi podobá. Le comte de Monte Cristo.
Podobne ako Hamlet, aj Edmond Dantés sústredil celý svoj život na pomstu. Obaja mali na to svoj dôvod, každý však kráčal svojou cestou. Vložme príbeh do dánskej kroniky a venujme sa trochu francúzskemu spisovateľovi.
Všetko začína šťastím jedného človeka. Ostatne, kedy je človek šťastný? Keď si splní svoje sny? Budhisti tvrdia, že človek dokáže spoznať šťastie jedine vtedy, keď nechá svoj život plynúť voľne.
Edmond bol šťastný. Mladý chlapec, kapitán na lodi, zasnúbený s katalánskou Mercedes. Miloval svojho otca a bol odovzdaný svojmu Morelovi. (Písať svojmu zamestnávateľovi mi príde nevhodné.) Náš drahý Edmond, všetko sa ním začína.
Aký bol Edmond Dantés? To sa možno nikdy nedozvieme. Ale celý život budeme rozprávať o veľkolepom, bohatom grófovi Monte Cristovi. Edmond Dantés sa hneď na začiatku stal kapitánom slávnej lode Faraón. Kapitán umiera, posiela Edmonda na Elbu. Netreba byť veľkým znalcom francúzskych dejín, aby sme vedeli, čo sa v roku 1815 dialo vo Francúzsku a kto sa na Elbe ukrýval.
Dumas nás hneď na začiatku knihy oboznamuje s postavou závidiacou. Danglars. Pripomínal vám niekoho? Niekoho reálneho? Rozmýšľajte. Ale jeho nechajme tak, je bakaný.
O chvíľu nás Alexandre Dumas oboznamuje s ďalšou postavou. Ak by som ho mohol charakterizovať, je to úbožiak. Úbohejšieho človeka som nevidel. Caderousse. Koho vám pripomínal on? Závidel druhým šťastie. Ešte viac ako Danglars. Občas mám pocit, že stretávam ľudí akým bol Caderousse. Závidia šťastie niekomu, ale prečo. Prečo dokáže človek závidieť šťastie? Vraj preto, lebo nie je so svojim životom spokojný. (Budiš!) Pamätám sa ako som sa s rodičmi bavil o tom, aký by mal byť môj život. A vtedy mi mamka povedala, aby si bol šťastný. (Ale to odbieham.)
No a tretí darebák, Fernand Mondego. Možno by sme akurát jeho dokázali pochopiť (odpustiť určite nie). Ale ja by som to nedokázal. Rovnako ako nechápem Mercedes, že sa vydala za takého oplana. Tým, čo všetko ženy dokážu vycítiť a ona práve jeho nedokázala vycítiť. Svojho bratranca, za ktorého sa neskôr vydala. Ja viem, som voči Fernandovi zaujatý, pokojne mi to vyčítajte. Hlavne, keď mu zo začiatku riekla, „Ver mi, že sa nezapáčiš žene, ak sa pohádaš s mužom, ktorého miluje." (Dumas, 1970, s. 19) Nevadilo mi na nej, že sa vydala. Ale vadí mi za toho, za koho sa vydala. Na začiatku jej Fernand aj naznačuje, že Edmonda by rád videl v hrobe. „Fernand ovesil hlavu a ticho zastenal, akoby zavzlykal, zápäť zdvihol hlavu a precedil pomedzi zuby:
-A čo ak je mŕtvy?" (Dumas, 1970, s. 19)
A potom prichádza na rad dvojica, „vďaka" ktorej to všetko začalo. Otec a syn. Rozdelila ich politika, spoločenské postavenie, hanba, kariéra? Ktovie. Ostatne, práve kvôli starému Noirtierovi sa Edmond dostal do väzby. Trochu ma mrzelo, že starý Noritier ochrnul. Mohlo by to byť zaujímavé, čoby robil počas rozhovorov s paní Villefortovou. (tou druhou.) Nechajme však kráľovského prokurátora a jeho rodinu.
Trochu venujme pozornosť Edmondovmu učiteľovi, vďaka ktorému je svet Dumasa pestrý. Starý abbé Faria!
„Teraz musel dlabať pod ňou i nad ňou.
Nešťastný mladík nečakal takúto prekážku.
-Och! Bože môj, bože môj! - zvolal. - Zmiluj sa predsa nado mnou, nenechaj ma tu zahynúť v zúfalstve!
-Kto to spomína boha a zároveň i zúfalstvo?- ozval sa tlmený hlas akoby z podzemia." (Dumas, 1970, s. 106)
Starý abbé Faria mal akési poslanie. Pripomína mi maratónskeho bežca, ktorý vám nesie štafetu. Dumas v ňom vykreslil akúsi nádej. Nielen pre samotného Edmonda. Ale nádej aj pre nás. Abbé Faria nám ukazuje neuveriteľnú ľudskú lásku. Kedysi dávno som bol zvedavý a dychtivý po tom, kde cítiť lásku v literatúre. A ja som ju vďaka Fariovi našiel. Nemusím písať, že po tomto mi prebehla husia koža po celom tele.
„Tu som.- ohlásil sa. - Ste to vy?
-Odišiel už váš žalárnik?- opýtal sa hlas.
-Áno.- prisvedčil Dantés, - príde až večer, máme dvanásť hodín slobody." (Dumas, 1970, s. 108)
Je to človek nádeje, pochopenia, otcovskej lásky, veď je abbé. Nezabudnime na jeho posledné slová, vďaka ktorej sa kniha aj volá. „-Montecristo! Nezabudni... na Montecristo!" (Dumas, 1970, s. 138)
Edmonda teda zatkli vďaka obdivuhodnému hrdinstvu troch kamarátov. Dumas na nich nezabudol a ukázal, čo sa vlastne s nimi stalo.
Gróf de Morcerf si vzal Mercedes a mali spolu syna. Albert, človek, ktorý nebol synom svojho otca. Nebol taký úbohý, podlý úbožiak ako jeho otec. Edmond ho neskôr nazval, že je synom svojej matky.
Danglars sa stal úspešným a bohatol. Pripomínal mi lačnú, pažravú sviňu, ktorá nevystrčí nos zo svojich pomyjí.
A čo Caderrouse? Závistliví ľudia nikdy nebudú šťastní. Čo je však na tom človeku najhoršie, on sa nikdy necítil vinný za svoj čin. (Tvrdil, že je zbabelý, ale nikdy, že je zločinec.)
„-Zvláštne je iba, - pokračoval abbé, - že Dantés i na smrteľnom lôžku prisahal, že vlastne vôbec nevie, prečo ho uväznili.
-Pravdaže, nemohol to vedieť, - šepkal Caderousse, - nemohol sa to dozvedieť, pán abbé, neluhal vám, chudák.
-A preto ma prosil, aby som zistil príčinu jeho nešťastia, ktorú sa mu nikdy nepodarilo objasniť, a aby som očistil jeho pamiatku, ak bola poškvrnená." (Dumas, 1970, s. 27)
A potom prichádza chvíľa, keď abbé Bussoni povie Caderousoovi o smrti Edmondoveho otca.
„-Ktože by to vedel lepšie ako ja, - zvolal Caderousse. - veď som bol jeho najbližším susedom... Áno, asi rok po tom, čo mu syna zavreli, umrel chudák starý." (Dumas, 1970, s. 28)
Vráťme sa o niekoľko rokov späť.
„-Nehýbeš rozumom, - ľapotal Caderousse, - a tuhľa Danglars, ktorý je fifík, prešibanec a lišiak, ti dokáže, že sa mýliš. Dokáš mu to, Danglars. Zaručil som sa predsa za teba. Povedz mu, že Dantés nemusí umrieť, bolo by to vlastne hrozné, keby umrel. Je to dobrý chlapec, mám ho rád. Na tvoje zdravie, Dantés." (Dumas, 1970, s. 26)
Je ešte mnoho postáv a teším sa keď sa o nich budeme baviť. Morrel a syn a potom rodiny všetkých troch podliakov. Nenapíšem o nich, lebo keby som to mal všetko písať, bol by to dlhý článok, ale veď na to máme pre nich diskusiu. Pokojne sa vyjadrujte a budeme sa baviť o tejto knihe.
Uvedomujem si, že som do toho článku nedal všetko, čo som chcel a čo som mohol. Žiaľ, priestorovo nestačím, veď som napísal už tri strany a ešte nie som ani na začiatku.
Kniha je veľmi silná, ukazuje azda každú ľudskú emóciu. Čítal som ju tri mesiace, veď som si popri nej aj dosť toho prežil. Kniha mi dala obrovskú skúsenosť, pozerám sa na niektoré veci pohľadom Edmonda Dantésa, či abbé Fariu. Povedal by som, že kniha je pre mňa dôležitejšia ako Traja mušketieri. Nemyslím jazykom, ale príbehom, silou a veľkosťou. Ale oproti Trom mušketierom nie je romantická.
A teraz priatelia, poďme sa o nej pozhovárať, akoby sme si posadali vôkol jedného stola a pili dobrý čaj z červených lístkov.
Bibliografia:
DUMAS, A. 1970. Gróf Monte Cristo I. Bratislava : Mladé letá.
DUMAS, A. 1970. Gróf Monte Cristo II. Bratislava : Mladé letá.
DUMAS, A. 1970. Gróf Monte Cristo III. Bratislava : Mladé letá.
DUMAS, A. 1970. Gróf Monte Cristo IV. Bratislava : Mladé letá.
DUMAS, A. 1970. Gróf Monte Cristo V. Bratislava : Mladé letá.
DUMAS, A. 1970. Gróf Monte Cristo VI. Bratislava : Mladé letá.
Zdroje obrázkov:
<http://www.audio-archives.com.fr/images/obj/FA816.jpg> [cit. 2010-08-18]
<http://ecx.images-amazon.com/images/I/41D3HX8EQ2L._SL500.jpg> [cit. 2010-08-18]
