Veru, biograf. Slovo, na ktoré mám úsmevné spomienky, aj keď som v žiadnom biografe nesedel. Priznám sa, že ma k napísaniu článku inšpirovala divadelná hra. Pred predstavením sme dostali do rúk lístky a uvádzač nám povedal, že nás víta v biografe. Teraz to slovo nepoužívame, ale bolo obdobie, keď sa tomu tak hovorilo. Odložme všetky veci a na chvíľku sa ponorme do svojich predstáv.
Čo vám prebehne mysľou pri slove biograf? Ono to nie je len o tom, že si zájdeme na predstavenie. Podľa mňa to je celý ten proces. Napíšem vám taký obyčajný deň, keď sme šli do biografu.
Ráno som sa zobudil, v kuchyni voňal lipový čaj. Mamka mi dala do ruky jablko, aby som mal čo obhrýzať cestou. Prišiel som do školy a začal som písať domácu úlohu na chémiu, lebo som po večeroch vystrájal. Inými slovami, bol som lenivý a dychtivý inej činnosti. Bol predsa štvrtok a my sme hrali futbal. (Dal som tri góly a päťkrát som hľadal tenisku.)
„Počúvaj, dnes sa stretávme o piatej na Námestí Františka Jozefa?“ opýtal sa ma spolužiak. Je to vyslovene „dzivé dzecko“. Má rád dobrú hudbu, chodíme spolu hrávať futbal. Ale čo je najhlavnejšie? Naučil ma jesť langoše. Áno, tie cesnakom voňavé langoše, kde vám nasypú obrovskú porciu syru.
„Jasné, pôjdeme na langoše a na pivo!“ šepkal som mu veľmi nenápadne.
Asi tak nenapádne, že si to všimli dve spolužiačky. Obe mali pekné oči a poznali naše huncútstva.
„Kam zas idete?“ opýtala sa jedna. Mala meniny začiatkom decembra a preto prinášala pred Vianocami do školy dobroty.
„Ideme do biografu.“ hovoril som jej pri písaní chemických vzorcov. Samotný Dimitrij Ivanovič by bol na mňa pyšný.
„A čo hrajú?“ opýtala sa druhá.
„Ja ti neviem, ale vraj tam bude zima.“ odvetil jej milovník langošov.
„To chodíte do biografu preto, lebo je tam zima?“ rehnila sa.
„Nie. Ten film sa volá Zima. Bude to o prírode ako sa mení počas zimy.“ vyhútal som pri písaní úlohy. Inak to je jedna z tých najkrajších vecí pri biografe. Keď človek ta ide, ale vôbec nevie, čo budú hrať. Ostane mu fantázia. Obzvlášť, keď mu je dopriate predvádzať sa pred dievčatami.
„Presvedčili ste nás. Dôjdeme na námestie aj my.“ riekla jedna alebo druhá. (Asi tá, ktorá mala meniny začiatkom decembra. Predsa len, na ňu som mal tak trochu slabosť.)
Zo školy som utekal do biografu. Vôbec nevadilo, že mi tam ide električka, ja som utekal po Hlavnej ulici ako zmyslov zbavený. Pravda, uznávam, že v tom čase sa inak volala tá ulica. Vy už viete ako. Vzal som štyri lístky a utekal domov.
Stretli sme sa na Námestí Františka Jozefa a išli na langoš. Dievčatá sa už oblizovali dobrotou a my dvaja sme si objednávali. Veru, cesnakovo voňavý maďarský langoš s obrovskou dávkou syru bol vždy v piatok poobede najkrajšou pochúťkou v živote pažravého žalúdka. Pivo sme nosili so sebou, aby sme mali čím ten langoš spláchnuť.
„Pôjdeme do biografu pešo?“ opýtal som sa.
„Čo si sa zbláznil? Veď voniame akoby sme vyšli od holíča. Kto by nám v električke odolal?“ odvetila tá decembrová.
A tak sme našli tých pár drobných a sadli sme si do električky. Cesta električkou do biografu stála vždy za to. Ľudia tam chodili vyobliekaní, navoňaní. Hovorili si o tom filme bársčo, hoc ho v živote nevideli. Šofér električky bol zvedavý a tak sa pýtal kadekoho, či si s ním nevymení službu. Prišla naša zastávka. Nastal slávnostný čas.
Biograf v meste bola nádherná vec. Ono to nebolo len nejaké obyčajné kino. Išlo o akési spoločenstvo, kde sa ľudia chodili baviť. Niektorí tam možno šli aj film pozerať. Podaktorí huncúti tam chodili robiť všetko možné, ale nešli tam kvôli filmu. My štyria sme tam takisto nešli pozerať filmy.
Sadli sme si na miesta, ktoré boli voľné. Premietač filmu bol rozčúlený, chcel, aby to hneď začalo. Zrazu sa všetko utíšilo, zhaslo sa svetlo a začal film. To, čo sa dialo počas toho ako bola tma, to sa nehovorí. Veď v biografe je všetko dovolené.
Po biografe sme slečny odprevadili ako správni les chevaliers a my sa tiež pobrali domov.
„Čo hovoríš na ten film?“ spýtal som sa ho už, keď sme boli uzívaní.
„Nič som nevidel, ale bolo to nádherné.“ rehnil sa.
„Takže o týždeň zasa?“ opýtal som sa ho a odbočil obďaleč.
„Samozrejme. Začneme opäť langošmi. Bez nich to nemá to čaro.“
Taký je môj biograf. Keď bude teplejšie, pôjdeme pred biografom na čerešňovú zmrzlinu. Ale o nej inokedy. Aký je váš?
