Dostávajú ma neraz dostávajú do sveta, z ktorého som nikdy neodišiel. A to som ešte netušil, čo všetko mi spomínaná prechádzka dá. Len tak mimochodom, mali by sme sa prechádzať častejšie.
Nevidel som ju snáď 18 rokov. Šiel som okolo a spomenul si na tú budovu. Po dlhom čase som uvidel starú budovu svojej strednej školy. Presne tá budova, kde som kedysi písal do školského časopisu, chodil s Tomášom na basketbal, vďaka ktorému sa doberáme dnes. Španielčina, ku ktorej som sa rozhodol vrátiť. Plávanie počas telesnej výchovy, prechádzky, výhľady na komíny a električky. A silné kamarátstvo s ľuďmi, ku ktorým chodievam dodnes. (Napríklad o chlapcovi, čo mal veľmi zaujímavé predstavy intímneho života vyučujúcej s učebnicami.)
Zaujímavá a úplne klamlivá povesť sukničkára, len preto, lebo ma údajne našli bozkávať sa s niekým za schodmi, kam nikto nechodieval. Na druhej strane, chlapa, ktorého zasiahol blesk, berie svoju milovanú bozkávať sa niekam, kde je to nebezpečné a tajomné, nádherné a nežné.
Len tak mimochodom, ak ste stretli nejakého praktika života, čo vám dáva rady: Dotyčný jedinec nikdy nezažil usmievavé pohľady dievčaťa v električke. Netrafil ho blesk, nepohrabal sa milovanej vo vlasoch a nevymýšľal si príbehy, aby ju rozosmial alebo pobozkal. Ostane mu vlastne jediné. Nájsť si objekt záujmu, behať za ňou všade a čakať ju pred toaletami. (Aby ostatní mali pocit, že niečo spolu majú. Fuj.) Pozor na takých ľudí!
Kráčal som k svojej strednej škole a usmieval sa. Vynárali sa vo mne spomienky, knihy, čo som prečítal. Shakespeare, Rolland, Čapek a mnoho ďalších.
Zrazu ma ktosi poklepal na plece.
„Na tvojom mieste by som si šiel prečítať staré slohové práce,“ a usmial sa.
„Kto si?“ pozrel som sa naň.
„Paul Bäumer,“ a podal mi ruku. Citlivý chlapec, ktorý nepociťoval nepriateľstvo.
Niekto ďalší ma poklepal po pleci. Mal pri sebe fľašu rumu a bolo z neho cítiť olej. Veď akoby nie, keď bol automechanik.
„Neboj sa, maličký. Nie je tragédia narodiť sa hlúpym, ale hlúpym zomrieť,“ a podal mi ruku.
„Aký som ti ja maličký? Veď som v tvojom veku, Gottfried!“ rozosmial ma. (Už si nepamätám kto z dvojice Otto, Gottfried to povedal.)
„Páčia sa ti ženy, ktoré voňajú po broskyniach? A nemusím byť len ja posledným romantikom,“ a vyceril na mňa zuby.
Zo školy vyšiel chlap. Vyzeral akoby pricestoval vlakom. Podal každému ruku.
„Som Ernst Graeber,“ a podal mi ruku.
Bol som v úžase. Objal som ho.
„Videl som ťa pred niekoľkými rokmi ako sa pozeráš na rieku Tejo v Lisaboni,“ povedal mi a ja som v neho spoznal Josefa Schwarza.
„A čo si sa mi neprihovoril?“ spýtal som sa ho.
„Ty ale môj príbeh už poznáš, nie?“ odpovedal mi Josef Schwarz.
Gottfried vytiahol fľašu, aby sme si pripili, ale blížili sa k nám dve postavy. Hádali sa o kartách a predstavili sa ako Štajner a Kern.
„Na koho si chceme pripiť?“ spýtal sa Lenz.
„Na Katza!“ povedali sme všetci.
A v tej chvíli každému z nás navlhli oči.
Nikdy odo mňa neodišli a vždy ich potrebujem. Každý z nich ma niečo naučil. Sú súčasťou mojej osobnosti.
My všetci sme postavy E. M. Remarqua. Máme v sebe ľudskosť, citlivosť a vzájomne si dokazujeme, že sa potrebujeme a milujeme. Urobte si aj vy svoj deň, kedy sa s nimi stretnete a dajte mi vedieť.
