Uložil som ju do postele a spravil teplý čaj. Ako mne mama. Vždy, keď zmoknem, mama mi urobí horúci čaj. Občas človek musí zmoknúť a zaspávať s boľavým hrdlom, aby si uvedomil, kto je pri ňom. Kto sa oň stará. Človek, o koho sa viem oprieť. Nebojme sa priznať si to, potrebujeme ľudí, ktorí nás milujú.
Keď som spoznal dievčatko so zápalkami a jej strapaté vlasy, usmievala sa na mňa. Bola celá od zmrzliny. Daroval som jej zápalky, aby nikdy nezamrzla a ona ma obdarila strapatými vlasmi. Vraj sa inšpirovala mojimi, s ktorými sa rada hrávala.
Teraz tu spala s boľavým hrdlom a strapatými vlasmi. Usmial som sa, lebo medzi nami, keď mala na tvári zmrzlinu a nevinný pohľad, bola omnoho krajšia.
„Nechoď preč!“ zvolala.
„Kam by som chodil?“ opýtal som sa jej.
„Isto za ženskými. Si strašný sukničkár!“ a smiala sa.
„Už mi to aj celkom chýbalo,“ podpichol som ju.
„Behanie za ženskými? A mňa tu necháš samú!“ rozosmiala sa, ale začala kašľať.
„Máš premočené zápalky. To sa ti ako poradilo?“ spýtal som sa jej karhavým pohľadom.
„Ale poznáš to, stretneš ľudí, ktorí ťa sklamú. Ak ťa niekto sklame a premočí ti zápalky, stratíš svetlo,“ začala pomaly.
„A zmokneš,“ dokončil som za ňu.
Vymenil som jej zápalky, uvaril som čaj z materinej dúšky. Všetko nádherne voňalo. Chytil som ju za ruku a ona sa usmiala. Potrebujem ju držať za ruku, pretože tým je povedané všetko.
„Kto ťa sklamal?“ opýtal som sa jej.
„Studení ľudia. Furt sa len sťažovali, plakali, nadávali na všetko. Ale vlastne sa vychvaľovali, koľko toho zvládnu. Ale v skutočnosti si nájdu obeť, na ktorú sa snažia naložiť svoje „problémy“. Potom obeť neustále vysávajú a chcú viac a viac uznania,“ povedala a rozkašľala sa.
„To mi pripomína príbeh o chlapovi, čo mal už dosť rokov, nechcel sa osamostatniť, pretože na to nemal čas a peniaze. Tuším musel chodievať do krčmy každý týždeň a kupovať si kamarátov. Ale aké to mal ťažké,“ usmial som sa.
„A potom behal na ženské záchody a fotil si kabínky,“ uštipačne sa na mňa pozrela.
„To som ti hovoril?“ pozrel som sa na ňu ako detektív Jaap na Hercula Poirota.
„Samozrejme, že nie. Ale isto by si si vymyslel podobný scenár. Pretože ty si vymýšľaš stále! Urobil si základnú chybu! Chcel si ma oklamať! A to sa ti nepodarí,“ smiala sa a bol som rád, že sa cíti lepšie.
„Niekto mi raz hovoril, že najhoršie je mať výčitky svedomia voči takým ľuďom. Oni nepotrebujú konkrétnych ľudí, ale hocikoho. A človeka to strašne vyčerpáva,“ nahodil som.
„Ja som ti to povedala. Vôbec ma počúvaš,“ nedala sa.
„A nevymýšľaš si, ma chéri?“ podpichol som ju.
„A môžeš len ty?“ pošteklila ma očami.
„Áno, ja som predsa chlapec so zápalkami,“
Uvarili sme ďalší bylinkový čaj a pozreli film. Po nejakom čase mi povedala, že mi chce čosi dať.
Vytiahla z ruksaku nové zápalky.
„Na! Občas aj ja na teba myslím, aby si nezamrzol,“
V jej očiach som uvidel snáď ten najkrajší pohľad. Pochopili sme, že obaja potrebujeme zápalky.
