V Košiciach žije chlapec, ktorý veľmi rád sprevádza známych po meste. S kadečím má veselé historky. Pri kostoloch rozpráva, ako utekal po schodoch a hral sa na skrývačky, pretože ho až tak nebavilo sväté písmo. Potom sa vyspovedal kňazovi, čo stváral počas svätých omší a svätý otec sa zasmial. Povedal mu, že „ja to narozdiel od teba musím vymýšľať.“ Mimochodom, dodnes sú s kňazom veľmi dobrí priatelia. Radi zájdu na pivo, rozprávajú sa o futbale, knihách a všakovakých veciach.
Ak by ste šli na prechádzku po meste s tým naničhodníkom, isto by vám rozprával o fontánach. Pri každej fontáne si vymslí príbeh o tom, ako sa kúpal vo fontáne. Samozrejme, že sa počas toho tvári ako Oliver Twist a sleduje, kto prvý vyprskne smiechom. (Minule vraj nejakej kolegyni rozprával, že v roku 2021 nedostanú dovolenku.)
Fontána znamení je tá fontána za divadlom a môžeme z nej sledovať univerzitný kostol. Náš mladý hrdina, keď bol ešte chlapcom, miloval cukrárne. Napchával sa zákuskami, najradšej mal venčeky, punčové rezy a všetko, čo ešte nepoznal. Pred dievčatami sa premával v rozkasanej košeli, večne neučesaný. Sám si neuvedomoval, koľko radosti a hravosti nežnému pohlaviu daroval. Každá ho chcela upravovať, hrať sa s jeho vlasmi a podobne. (Ale o tom inokedy.)
Cukráreň, ktorú popisujem, nebudem predstavovať. Každú nedeľu počas svätej omši zašiel po Hlavnej ulici do cukrárne. (Aby som nezabudol, pre Košičana je Hlavná ulica samostatná bohoslužba. Tá nádherná ulica v sebe skrýva celé detstvo, dospievanie, ba aj dospelosť. Keď sa náš malý hrdina pobral po Hlavnej ulici sám, cítil sa ako veľký hrdina.)
Miloval tu cukráreň. Občas ušiel z bohoslužby skôr, aby mu zvýšili koláče. Bolo to nádherné obdobie. Jedného dňa však stretol pri fontáne znamení ďalšieho chlapca. Stal pri jeho znamení, mal zatvorené oči a niečo si prial.
Dali sa do reči, náš malý gentleman ho chcel zobrať do cukrárne, ale nepodarilo sa to. Časom si ho začal všímať častejšie. Do cukrárne ho nedostal, ale poprosil uja zmzrlinára, aby si mohol vypožičať nejaký zákusok. Na deťoch je vždy úžasné to, že si všetko chcú požičať.
„Daj si aspoň zákusok,“ povedal mu.
„Ďakujem,“ a zjedol dobrotu.
Začali sa rozprávať a druhý chlapec vytiahol z vrecka vláčik. Obyčajný vláčik, ktorý milujú snáď všetky deti na svete. Neskôr doniesol iné vozne a takisto koľajnice. Mladí nezbedníci sa hrali s vláčikmi na Hlavnej ulici pri fontáne znamení. Vždy niečo nové a iné doniesli. Raz to bol atlas a tak si plánovali trasy. Nie je na svete snáď nič krajšie ako detská fantázia. To vlak cestuje po vode, po vzduchu, po vrstevniciach, ba aj tam, kde nie sú koľajnice.
Starý zmrzlinár z cukrárne ich občas zazrel a neskôr ich zobral k sebe. Hral sa aj on s nimi a vysvetľoval im, prečo vlaky nejazdia na Lomnický štít. Oni si všetko zapisovali.
Starli, vyvíjali sa a obaja šli študovať niečo iné. Ten druhý chlapec, ktorý nechcel najprv do cukrárne, ostal v Košiciach, náš hlavný hrdina šiel niekde inde. Niekam ďaleko za hranice.
Bolo mu smutno, bál sa a nevedel,čo ho čaká. Sedel vo vlaku, keď otvoril kufor a tam uvidel neznámy zošit. V zošite boli pokreslené a popísané všetky možné trasy vlaky, ktoré si vymysleli.
Vždy sa do toho zošitu pozerá, keď mu je smutno. Občas niečo upraví do svojho vlastného zošita a ten potom odovzdá kamarátovi na opravu.
V Košiciach žije chlapec, ktorý sa rád túla po meste. Keď sprevádza ľudí, vymýšľa si príbehy. Zastaví sa pri fontáne znamení a povie im trochu iný príbeh. Ten, ktorý je pravdivý.
PS: Hrali ste sa s vláčikmi?
