Keď sa raz vyberiete z Banskej Bystrice do Brezna, nezabudnite vystúpiť v malebnej dedinke s názvom Chvatimech. Nejedného šarvanca zaujal ten názov, teda jeho tam zaujalo niečo iné, resp. niekto iný, ale o tom inokedy. (Navštívte aj čiernohronskú železnicu.)
Kde bolo tam bolo, bol raz jeden Chvatimech. Tam býval drevorubač, ktorý chodieval rúbať drevo do lesa. Každé ráno ho budilo slnko a jeho drahá. Neraz mu dala do batôžka obed, čo si zohrial na ohni v hore.
Ono to bolo tak, drevorubač ráno vstal, dal pusu svojej drahej. Najedol sa dobrých raňajok a napil lipového čaju. Vzal si baťoh, naostrenú sekeru. Išiel do hory a tam rúbal drevo. Keď nepoznal cestu, orientoval sa podľa Čierneho Hronu. V Čiernom Hrone žil vodník, ktorý si vážil poctivých ľudí naplnených láskou. A to drevorubač bol. Rád rúbal drevo a miloval svoju drahú. Mala tú vlastnosť, že ho rada rozosmievala. Však koniec koncov, od toho drahé sú, nie?
Drevorubač cestou do hory podaroval vodníkovi trochu tabaku, aby si vodník doprial to pohodlie, ktoré nemohol pod vodou. Kráčal potom do tej časti Horehronia, kde ho bolo treba. Rúbal stromy, ktoré už boli choré.
Počas obeda si zohrial obed na ohni, čo si spravil. Oheň ale nemohol byť veľký, bál sa, že privolá poludnice. Občas sa stalo, že mu jeho drahá nedala obed ráno, ale priniesla ho, lebo ho chcela vidieť. Mali sa radi. Niekedy na obede bola slanina, oštiepok, voľakedy bryndza alebo iné dobroty.
Večer už obaja ležali v posteli a rozprávali si rozprávky na dobrú noc.
Jedného dňa hrozne pršalo, bol už studený november a drevorubač šiel do hory. Nikto však nevedel, čo sa za posledné dni v lese udialo. Z nejedných vojakov sa stali zbojníci, čo prepádavali kadekoho. Boli to ozrutní lagani, čo robili ľuďom zle.
Keď šiel drevorubač do hory, zbojníci prišli k nemu domov a uniesli mu jeho drahú. Napísali mu, že nech si pripraví bohatý mešec, keď chce ešte niekedy vidieť svoju drahú. Vraj sa stretnú po tom ako vyjde mesiac na tretí deň. Miesto stretnutia dali do Vydrova.
Drevorubač bol smutný a rozmýšľal, čo robiť. Toľko peňazí nemal, ale snáď mu vodník pomôže.
I došiel ku večeru k miestu, kde sa spája Hron a Čierny Hron.
„Čo ty tu tak neskoro?“ opýtal sa ho zvedavý vodník.
„Galiba, ženu mi uniesli a ešte chcú výkupné.“ zdôveril sa vodníkovi.
„Tak Vydrovo vravíš! Dojdi do Čierneho Balogu a zaklop tam na starý dom. Povedz, že ja ťa posielam. Otvoria ti strašidlá, ktoré mi niečo dlžia.“
Nuž a tak sa vybral vodník do Čierneho Balogu. Trvalo mu to celú noc, vtedy tam ešte nejazdila železnica. Došiel do Balogu a našiel starý dom. Zabúchal na vráta.
„Pokiaľ si človek, zjeme ťa! Pokiaľ zver, ani neutekaj!“ ryčali strašidlá.
„Som človek, posiela má vodník z Čierneho Hronu!“ povedal im.
„Aha, to si potom náš hosť.“ povedali mu strašidlá a hneď ho k sebe pozvali.
Zapálili mu sviečku, ponúkli malinami a korbeľom čučoriedkového piva.
„Tak ženu hovoríš. Nie je to tá, ktorá za tebou chodí do hory a spolu chodievate do divadla tuto za čistinku?“ spýtalo sa ho strašidlo.
„Ako to viete?“ opýtal sa prekvapený drevorubač.
„Neznášam tých vojakov, čo sa snažia hrať na zbojníkov! Paskudy jedny! Tak Vydrovo vravíš, čo? Dobre, budeme tam!“ rieklo mu ďalšie strašidlo.
„Poslúchaj drevorubač, keď prídeš do Vydrova je tam jeden strom, ktorý si ešte nikdy nezrúbal. Skús naň zaklopať a nebuď prekvapený.“ usmialo sa ďalšie strašidlo.
Vodníci, strašidlá a ešte niečo, na čo nemá byť prekvapený. Vypil si dúšok piva a zaspal. Ráno si vzal sekeru a pobral sa do Vydrova. Rozmýšľal, rozmýšľal, bol zúfalý.
Poznal síce miestnu poveru o drakovi z Brezna, čo ochráni celé okolie, ale neveril tomu. Kto by už veril na lesných drakov? (Hoci, keď stretol strašidlá.)
A tak dorazil do Vydrova a zaklopal na strom, čo poznal. (Ten strom mu radili nikdy nezrúbať. Dôvod bol ten, že v jeho koreňoch bývali škriatkovia, čo čerpali svoju silu z celého stromu.)
„Vitaj v našej ríši, slávny drevorubač.“ povedal mu škriatok.
„Ako to?“ nechápal, čo sa deje.
„Neboj sa, všetko vieme. Čo myslíš, že to ľudia vládnu lesu? Tvoja drahá je v jaskyni kúsok odtiaľ, najedz sa nášho medu.“ povedali mu.
Najedol sa, napil dobrôt a pobral sa so škriatkami do jaskyne. Tam ho čakala celá čvarga. Bývalí vojaci, dnes zbojníci, ktorí boli zlí.
„Ideš skoro!“ riekol jeden. Asi kapitán zbojníkov. Mal veľké brucho, mastné vlasy a zuby obité akoby namiesto nich tam mal požuté šutre.
„Kde je moja najdrahšia?“ ozval sa drevorubač.
„Najprv peniaze! Chceme príručku! A dones i nejaké jedlo! Chcelo by to nejaké mäso, možno i med a pálenku!“ rumázgal kapitán.
I škriatkovia sa zjavili s hrncom plného medu. Naliali mu celý hrniec do gatí, aby bol spokojný. A čo sa nestalo? Jeho veličenstvo mal také zlepené čungy, že chodiť nevládalo. I strašidlá došli. Začali mu šepkať do ucha také nežnosti, div nezošalel z toho.
Z jazernej rieky došiel vodník s rybami. Lákal tie paskudy na rybacinu, až si ich vzal so sebou do rieky.
A tak sa opäť stretli a vrhli sa jeden druhému do náručia. (Mimochodom, krásne jej voňali vlasy.)
„Tak som sa o teba bál!“ riekol drevorubač.
„I ja o teba. Ale už budeme spolu. Poďme domov, poviem ti rozprávku o drakovi, čo pomohol vodníkom v celom Horehroní.“ povedala mu jeho drahá.
Ktovie, čo sa stalo s kapitánom zbojníkov. A preto mu hovorme Medový krok. Dodnes pred domom nechávajú jablká, kúsok medu, nejakú tú rybacinu a pre strašidlá odkazy, kde majú robiť paseku.
