Učili sme sa kedysi dávno na literatúre, že realizmus ukazuje obraz doby. Ale prečo ho potom datujeme až v 19. storočí? Veď taký Sofokles, alebo Miguel Cervantes možno tiež ukazovali obraz doby. A ako vieme, že ukazujú obraz doby? Ja napríklad neviem ako sa žilo v starom Grécku. Takisto neviem aký bol život v ktorejkoľvek krajine v priebehu vekov.
Bohužiaľ, my sa neučíme dejepis, my sa učíme len históriu politiky. Naučíme sa mnoho faktov, ale čo bolo medzi tým. Roky, vojny, boje, panovníci. Toto je náš dejepis, ale čo bolo medzi tým? Prečo sa naše učebné osnovy točia hlavne kolo vojen? Spýtam sa inak, tak ako sa raz spýtal Karel Poláček, „Prečo sa nikdy nehovorí o vojnách, ktorým ľudia zabránili?"
Jediní odborníci, ktorí prídu najbližšie k histórii, sú archivári. Pretože iba oni idú do prameňov a dozvedia sa pravú podstatu. A čo my ostatní? Ako môžeme hovoriť o realizme v prípade Dumasa ml., keď sme v tej dobe nežili? Spomeňme si na jeho „Dámu s kaméliami". Aká to bola kniha? Ale bavme sa o prostredí ako ho opisoval. No keby som chcel navštíviť Paríž a toto by som si vzal ako príručku, tak to mesto by sa mi zhnusilo a vôbec by som nechcel vidieť ten „kanál".
Vŕtajme sa trochu v Dostojevskom. Ako opisuje prostredie? Jeho Biele noci mi prídu ako jeseň a práve takým tým hmlistým, temným spisovateľom je aj on sám. On sám dokázal charakterizovať prostredie v historickej dobe, s ktorým som sa dokázal stotožniť. V jeho Bielych nociach som sa našiel. Našiel som sa v tom petrohradskom prostredí. Predstavil som si tmavú, temnú jeseň, stromy bez listov, ľudí bez duše.
Prebehnime trochu z Petrohradu do Prahy a pozrime sa na ďalšieho spisovateľa 19. storočia. Vezmime si nejakú Nerudovu poviedku malostranskú. Dodnes si predstavujem samého seba ako chodím po tej kúzelnej Malej strane a stretávam pána Vojtíška, ktorý prišiel na mizinu. Viem si živo predstaviť kostol na Malej strane a jeho smutné oči, ktoré blúdia Prahou.
Ale je len toto realizmus? Končí realizmus 19. storočím? Čo iné diela? Ja si myslím, že realizmus nám ukazuje obraz doby. To áno, ale nájdeme tú dobu vo svojom srdci. To ako keby sme si prečítali nejakú knihu a povedali si, „Panebože, veď ja si to viem živo predstaviť." A začnem myslieť na ten odporný pot, ktorý mal Raskoľnikov, keď držal krvavú sekeru v ruke. A s Raskoľnikovom súvisí aj druhá odpoveď na otázku, čo je to realizmus. Alebo trochu preštylizujem otázku. „Kedy môžeme hovoriť o diele, že je realistické?"
Presne toto som sa opýtal asi pred mesiacom kamaráta ( http://petermolnar.blog.sme.sk) a on mi povedal. „Realizmus je vtedy, ak sa vieme vžiť do nejakého hrdinu." Zoberme si teraz ktorúkoľvek postavu z literárneho diela a vžime sa do nej.
„Ktorá literárna postava je ti najbližšia?" Opýtal sa ma raz Marko (http://dragon.blog.sme.sk) a potom sme rozprávali o Donovi Quijotovi a Hamletovi. Potom som prišiel s tým, že najreálnejšia postava je pre mňa Tolkienov Bilbo. Ja viem, mnohí mi budú vyčítať, že pán profesora by som mal radiť kamsi inam. Ale nie je Tolkien realistický? Jeho by som definoval ako mytologického realistu. Ja viem, je to otec modernej fantasy a jeho svet má mnoho mytológie, či už keltskej, alebo severskej. Ale nie je v každom z nás kúsok Bilba, Sama, Berena? Keď to aplikujem na seba, tak vo mne je najviac Bilba. Bilbo je pre mňa najrealistickejší, Sam najodvážnejší, Beren najobetavejší, Aragon najvznešenejší a Gimli najobľúbenejší. V každom z nich je kúsok mňa, či už zbabelého, alebo dobrodružného. A keď nie je kúsok mňa, tak by som sa chcel priblížiť k týmto mojim literárnym vzorom, napríklad k Berenovi.
Keď je už reč o postavách, zájdem do ďalšej reálnej postavy. Prídem k literárnemu dielu, ktoré ani nie je typickým románom. Vezmime si Jaroslava Haška, to bol realista ako vyšitý. Ja viem, že bol alkoholik a mal dve ženy a ja neviem, čo ešte všetko my naši drahí národovci vytknú. Ale zaujímalo by ma, kde boli oni v roku 1907 pri krvavej udalosti v Černovej. Lebo Hašek spolu s tvorcom nórskej hymny sa za nás postavili.
Hašek bol nepochybne osobnosťou, ktorá nám odzrkadľuje realitu ako vyšitú. Je nadčasový, naturalistický, jemný, ale v literárnych dielach si zachoval svoju dôstojnosť. Strašne mi pripomína Čechova. Obaja majú v niektorých situáciách smiech cez slzy. Samotný Švejk je veľmi smutnou postavou. Áno, je tam mnoho vtipných situácií. Je to kniha, pri ktorej som praskal smiechom a chytal sa za brucho. Ale Švejk vlastne nikoho nemal? „Stále musí existovať niekto, ku komu sa môžeš ísť vyspať." Tento výrok píše Dostojevskij vo svojom Zločine a treste. Ale naozaj bol Švejk ten, ktorý by mal takú oporu?
Haškov Švejk je v mnohom ako autor sám. Ja si myslím, že v živote nájdeme mnoho ľudí ako Švejk. Ale nikto ho nedokázal charakterizovať ako Hašek. Jaroslav Hašek písal fejtóny o tom ako si robil zo 60.tich vajec vajce na mäkko, písal o tom ako obrezal Lenina a písal o kresťanskej láske nejakého dedinčana ku koze. Hašek bol podľa mňa realista, opisoval nám dobu a takisto jeho Švejk je osoba, s ktorou sa viem stotožniť. Alebo to nie je realizmus, lebo to nie je len obyčajné bedákanie o tom, aký je hnusný život?
Často počúvam reči, „Bože, to je o živote! To je čistá realita! Taký je život!" A väčšinou to povedia na také dielo, ktoré je len výplod hormónov.
František Langer a potom aj jeho najbližší priateľ povedali, že ľudia veľmi radi čítajú a počúvajú špinavé reči o druhých, lebo o nich sa nič negatívne nepíše a nehovorí. Ja si myslím, že často hľadáme realitu niekde, kde nie je. Hovoríme o veciach, ktoré sme nikdy nezažili, že sú reálne. Ďalšia vec je tá, že mnohokrát sa hráme na romantických hrdinov. Rozprávame o tom ako sa máme zle, ako nám každý ubližuje a takisto, že náš život stojí za „starú bačkoru". No a ja sám sa do tejto skupiny radím, to nie je žiadne tajomstvo. Pokiaľ tieto reči vedieme iba v krčme, nepoviem ani slovo. Každý z nás potrebuje mať nejakú oporu, nejaký javor, vŕbu, buk, alebo dub.
Horšie to je, keď sa také veci dostanú do kníh a potom sa to vyhlasuje za kadejaké talenty a za niečo špičkové, kúzelné, nádherné, fenomenálne. A ak to nevieme zaradiť, hodíme to do postmoderny a hráme sa na intelektuálov, lebo sme prečítali niečo, čomu nerozumie ani samotný autor.
Pamätám si ako som sa hral na poloboha v nejakom článku (keby len v jednom) a napísal som, že neznášam postmodernu. Že sú to smeti a ja to čítať nebudem a také veci. No to som vážne napísal a myslel som si o sebe nadpozemské, transcendentálne veci. Po pravde, ani som nemal šajnu o tom, čo to postmoderna vlastne je. Ale to neviem ani teraz.
Čo tá postmoderna vlastne je? Áno, jestvuje milión definícii, ale ja im nerozumiem. Postmoderna odmieta všetky predošlé veci. Ale bohužiaľ, stretol som sa aj s názorom, „všetko, čo nevieme niekam zatriediť, dáme do postmoderny."
Áno, to, čo nevieme zatriediť, povieme, že to je postmoderna. Predstavme si separovaný zber. Máme nádobu na sklo, papier, železo, drevo, kamene a ja neviem čo ešte. A ostatné smeti vysypeme tak ako sa nám chce. A nejako takto to vyzerá aj s postmodernou.
Zabúdame však na to najhlavnejšie z literatúry. Literatúra je jeden z druhov umenia. A umenie má liečiť, spomeňme si napríklad na biblioterapiu. Áno, budeme tu mať postmodernu, ale musí to mať nejakú kvalitu.
Či môžem hrešiť, písať tak, aby mi nikto nerozumel a vyhlásiť sa za postmoderného spisovateľa? Či môžem písať bez umeleckej hodnoty a vylievať si srdce, napísať o tom, ako som prežil všetko, aké mám doráňané srdce, ako ma všetko bolí? Ide mi o pocity, šťastie, o umenie, alebo o peniaze?
Ja si myslím, že je umenie napísať niečo z čoho sa človek poteší a bude sa k spisovateľovi vracať. A nehovorím len o šťastných veciach. Napríklad aj nešťastní hrdinovia Remarqua zo mňa spravili šťastného človeka.
Keď som čítal Troch kamarátov, plakal som. Spomeňte si na scénu ako sa za „maličkým" dostali Otto s Gotfriedom z viac ako 200 km diaľky. „Neboj sa maličký, všetko dobre dopadne." Niečo také mu povedali. Plakal som, lebo som si uvedomil, že aj ja mám takých priateľov. (Napríklad tých, ktorých som uviedol vyššie.) Ale to je plač v literatúre. Ja plačem pri knihách vtedy, keď si spomeniem, že aj ja mám svojho Gotfrieda. A to je asi to najväčšie umenie spisovateľa. To je asi to najkrajšie, čo nám realizmus dáva; dokážu nám priblížiť svojich blízkych prostredníctvom svojich postáv. To je to, čo robí spisovateľa spisovateľom.
Ja si myslím, že je mnoho kníh, ktoré prečítam, ale už sa k nim nevrátim. Ale to ma nelieči. Neviem sa k nim vrátiť, neviem sa na neho tešiť. O to viac mám úctu k spisovateľom, osobnostiam s nesmrteľnými výrokmi. O to viac ich potrebujem pri sebe, aby prišli ku mne, objali ma a povedali mi napríklad, „Svet je nádherná kniha, ale len pre tých, ktorí vedia čítať." Alebo „Ak moja žena verí, že žijem, verí, že sa hýbem. Priatelia veria, že sa hýbem. Všetci mi dôverujú. Bol by som nanič chlap, ak by som sa nehýbal."
Čo vlastne robí spisovateľa spisovateľom? Ja si myslím, že najkrajšia pochvala pre spisovateľa je to, ak sa k nemu človek vráti, keď ho zúfalo potrebuje. A tých je v našej literatúre kopec. Zo súčasných spomeniem Erika Grocha, Sašu Pavelkovú, Gabrielu Futovú, Janu Bodnárovú, Pavla Rankova a vlastne aj Ďura Červenáka.
Čo je to vlastne postmoderný realizmus? Niečo, kde môžem hrešiť a potom o sebe vyhlásiť, ako píšem o živote? Odmietam všetky tradičné literárne postupy a vyhlasujem sa, že som realista, lebo píšem o živote? Ani sám neviem, čo tento oxymoron znamená. A čo vulgarizmy? Sú potrebné pre postmodernu? Dajme tomu, že tie sú v niektorých literárnych dielach potrebné. Ale čo s dielami, kde sú vulgarizmy marketingovým ťahom. Nehnevajte sa na mňa, ale to, že vopchám do knihy vulgarizmy, to ešte zo mňa Salinera neurobí.
Čo na záver? Ja si myslím, že literatúra nás dostáva do iných svetov. Vytvára v nás nádherný vesmír poznania, túžby a aj nehy. Preto si nepokazme svoje hodnoty postmoderným realizmom!
Venujem Markovi, Martine Strmeňovej, Petrovi Molnárovi a Zuzke Vozárovej.
