Čo vlastne tá fantasy literatúra je? Nechcem žiadne definície z Ottovho slovníku, ale čo vám hovorí vaše srdce? Čo je fantasy pre vás? Bude pekné, keď o tom podiskutujeme a preto vám napíšem svoju úvahu.
Keď si vezmeme Tolkiena a jeho trpaslíkov (napríklad Gimli, Gloin a iní), vidíme fantasy. Vezmime si Čapkovu Pošťácku pohádku a škriatkov a to fantasy nie je. Alebo zoberme si napríklad čertov. Sapkowskeho Zaklínač sa stretne s čertom a to hodnotíme ako fantasy. Ale čo čerti vo Werichovej rozprávke Fimfárum? To fantasy nie je. Alebo si zoberme iné fantastické stvorenie: draka. Existuje mnoho povestí o drakoch (napríklad miestne, Krakow, Brno, atď...). Vezmime si však nejakú Dobšinského rozprávku (alebo nemusí to byť rozprávka, ale môže to byť aj nejaká jeho povesť, poviedka) a predsa nehovoríme o tom, že to je fantasy. Zastavíme sa pri legendárnom spisovateľovi, ktorý napísal Nekonečný príbeh: Michael Ende. On má tiež draka a to už fantasy je.
Učili sme sa, že vo fantasy svete musí fungovať nereálny svet. Ale zoberme si napríklad takého Františka Langra a jeho Pražské legendy, alebo Jozefa Cígera Hronského a jeho Budkáčika a Dubkáčika. Sú to nereálne svety, ale aj tak to fantasy je. Ono je to asi tým, že sú to v prvom rade nám známe svety, akurát v iných predstavách.
Čo to potom fantasy je? Keď máme nereálny svet a takisto aj fantastické postavy a predsa to nie je fantasy. Myslím, že vo fantasy literatúre si musí autor vytvoriť svet a vypestovať si s čitateľom vzťah svojej fantázie. V tom jeho fantastickom svete sú isté pravidlá, ktoré dodržiava autor a takisto aj čitateľ. To je krása autorovho fantasy sveta; každý si ten fantasy svet predstaví úplne inak, ale každý v ňom objavuje nové a nové krásy. Predstavme si napríklad Tolkienovu Roklinku. Čo v nej vidíte? Alebo Sapkowskeho mesto Novigrad. Čím je pre vás? Zoberme si Endeho palác Detskej cisárovnej a slonovinovú Vežu. Príkladov je mnoho a môžeme o nich rozprávať do nekonečna. Napríklad pri našej Alexandre Pavelkovej: Ako vyzerá izba Vimky?
Ja si myslím, že fantasy literatúra musí mať mytológiu. Musí to byť prepracovaný svet, ktorý má isté pravidlá a ešte dovoľuje čitateľovi hľadať nové a nové možnosti vo svojej fantázii. Nové dobrodružstvá, odohrávajúce sa v jeho hlave. Tá mytológia nemusí byť písaná príbehmi a rôznymi udalosťami, ale musí ju tam čitateľ cítil. Fantasy svet nie je svet, ktorý vznikol dnes. Fantasy je svet, do ktorého čitateľ vstúpi tak ako do idúceho vlaku, alebo ako topiaci sa do obrovskej lode. A príklady mytológie? Tolkien má mnoho príbehov, je mytologický, veď sám tu mytológiu napísal, prepracoval. A pritom zoberme si, že Tolkien nepísal iba o Stredozemi. Poďme na iný druh mytológie. Sapkowski a jeho Zaklínač. Ten je takisto prepracovaný, každé mesto má svoj príbeh, každý kraj má svoju minulosť. Zoberme si heraldiku v Sapkowskom a to ako s ňou pracuje. Alebo „Tri kavky" a drak. Poďme do našej literatúry a k Alexandre Pavelkovej. Príbehy o Vimke sú pre mňa mytologické a vysvetľujú toho dosť. Napríklad ako príde do jaskyne k drakovi a počúva jeho príbeh.
Teraz krátko charakterizujem tých spisovateľov, ktorých mám rád. Vytvorili si vlastné svety, vlastných hrdinov a stále v nich nachádzam niečo nové.
Začnime napríklad poľskou fantasy: Andrzej Sapkowski. Pre mňa je Sapkowski autor takej tej historickej fantasy. Využíva mnoho slovanského folklóru, mnoho legiend a príbehov a všakovakých príšer. Zoberme si napríklad kikimoru. Ale aj tak pre mňa vytvoril svet, ktorý neexistuje. Je nereálny, Sapkowski mi príde akoby skĺbil príbehy stredoveku (slovanského) do jedného sveta, kde je dovolené používať svoju fantáziu. Je to jediná beletria, kde som čítal ako sa delia draky podľa farieb. Čítal som iba Zaklínača, preto som si z neho vytvoril svet. Geralt mi príde trochu ako Aragorn. Aj keď Aragorn je vznešenejší, má niečo s Geraltom spoločné. Geralt je hrdina, ktorý síce nie je človek, často však ako človek koná. Občas sa sklame, občas mu niečo nevyjde, ale stále si v sebe zanechá svoju pravú tvár. Presne v tomto mi príde veľmi podobný Aragornovi. Človek, ktorý sa zmýli, ale nesie za svoje činy zodpovednosť. Neviem, či ste videli film „Keď Slnko bolo bohom." Lebo presne taký mi príde Sapkowski: domy v lese, mestá s drevenými hradbami. Okrem toho v ňom nájdeme svet mnohých fantastických postáv, či už trpaslíkov, rusalky, atď...
Alexandra Pavelková má veľmi prekvapila. Nejako takto by sa žena mala v literatúre vyjadrovať. Je citlivá, lyrická a jej prozaické dielo ma vedie k tomu, aby som si obľúbil (resp. zaľúbil sa) do jej hlavnej postavy. Má so Sapkowskym podobný svet. Cítiť tam slovanské lesy, našu mytológiu, náš folklór. Prostredie a ten fantasy svet majú dosť podobný, až na zopár detailov. Tým prvým je príroda: v Zaklínačovi necítim, či prší, sneží, či je horúco. Pri Alexandre Pavelkovej cítim ako voňajú stromy, či prší, či je horúco (napríklad poludnice), či je zima. A tým druhým, v čom sa líši od Sapkowskeho sveta, tak to sú postavy, ktoré svet tvoria. Pri Vimke mi príde prostredie veľmi blízke nášmu chápaniu a našim znalostiam. Napríklad poludnice, draky, Morena a mnoho iného. A pri fantastických postavách je tu ešte jeden rozdiel: Sapkowski svoje negatívne postavy vníma ako príšery, Alexandra Pavelková vníma svoje negatívne postavy ako démonov. Možno je to synonymum, démon a príšera je pre niekoho možno niečo rovnaké. Ale ja to vidím rôzne.
Dostávame sa k Tolkienovi a jeho svetu. Vytvoril svet, ktorý sa v mojej mysli neustále rozširuje. Tolkien mi v jednej veci pripomína Endeho. Tak ako Bastian tvoril tú fantáziu tým, načo si spomenul, tak si ja v mysli tvorím Tolkienov svet. Tým je mi veľmi blízky. Pán profesor vedel ako má vytvárať cudzie svety (nevytvoril iba jeden), lebo tak ako Silmarilion je biblia príbehov, tak Stredozem je taká „biblia" svetov všetkých stvorení. Milujem na ňom jeho čarovnosť, pestrosť farieb a jeho farebnú symboliku. Zoberme si Hobita, ako Bilbo behal po tmavom lese s trpaslíkmi. Ten les bol čierny, nebolo nič vidieť. Ale okrem vykreslenia prostredia, Tolkien dal farby aj svojim postavám. Napríklad Gandalf, Glum. A akú farbu by ste dali svojej obľúbenej postave?
Toľko ja a vnímanie fantasy. Je toho strašne veľa a to je na tom najkrajšie. Mám strašne rád tú pestrosť príbehov. Nebudem písať, čo je najkrajšie, lebo literatúra nie je súťaž. Podľa mňa každá kniha, ktorá sa človeku páči, mu otvára nový svet. A keď si zoberiem Tolkiena, alebo Sašu Pavelkovú, tí mi ho otvárajú stále, keď si na nich spomeniem.
Čo Vy a Váš postoj k tejto literatúre?
PS: Článok venujem kamarátovi, ktorý ma s týmto svetom zoznámil. Už by sa z tej Afriky mohol vrátiť.
