Už to bolo niekoľko dní, čo pršalo. Bola jeseň a vzduch tuhol do kostí. Haviar sa pobral pomaly spať, však ktovie koľko bolo hodín. Zhasol lampáš a v bani bolo neuveriteľné ticho. Nepočul nič, iba klopkanie dažďa vonku. To ho upokojovalo, lebo nebol tak hlboko v bani. Povrávala sa legenda o kráľovi Kvaldovi, ktorý zasypal svoje bohastvo. (Pretože ľudia boli chamtiví.)
Ostatní haviari tiež prestali kopať a poľahali si. Nevedeli však, že v bani nie sú sami.
Banskými chodbami kráčali dve čarovné bytosti. On bol zasvätený bohu Marsovi, pretože stále bojoval. I to meno mu dali preto, aby sa nikdy nevzdával. (A on sa nezvdával.) Bol to permoník, veľmi snaživý, so svojimi havraními vlasmi a čarami. Fiškus jeden, mal rád jablká od ľudí, nepohrdol ani teplým koláčom a mliekom.
Ďalšou čarovnou bytosťou bola krásna runa. Jej meno vám tiež prezradím. Narodila sa v Kremnici, preto jej dali i také meno. I kostol v Kremnici je po nej pomenovaný. (Teda po tej patrónke, nie po rune.)
Obaja mali svoj osud, permoník ušiel z iných hôr, kde na neho boli zlí. A tak objavil ju, keď sa raz česala pri banskom jazierku. Ukázala mu aj neviditeľnú železnicu, do ktorej smú nastúpiť iba čarovné bytosti. Spočiatku bol permoník veľmi hanblivý, časom však chodievali po celej bani a odhaľovali ďalšie tajomstvá. Netajili sa tým, že sa držali za ruky.
I túto noc sa túlali po bani a došli k nášmu haviarovi. Drichmal hlbokým spánkom. Mal pokojné oči a usmieval sa. Zrejme sa mu snívalo niečo pekné. Usmiali sa naň a zakryli ho neviditeľnou perinou, aby neprechladol.
Pobrali sa za ďalšími baníkmi a chvíľku sa cítili ako strážcovia bane. I došli ku grófovi, čo mal modrú krv. Už nejedného baníka poslal do bane, ale neúspešne. Bol to hrozný podliak, lotor, ancikrist jeden! Zahubil nejedného človeka, keď nechcel ísť fárať a o ženách hovoril, že nemajú hodnotu. Ktovie prečo, asi to bol jeden z tých menej šťastných ľudí. Keďže chamtivý gróf prišiel o všetkých ľudí, rozhodol sa fárať sám.
„Najradšej by som mu niečo škaredé povedala. Je to hrozná obluda. Deti by nemali strašiť strašidlami, drakmi a démonmi, ale ním. Najväčší démoni pre tento svet sú zlí ľudia.“ hovorila runa.
„Vraj nemáme právo zasahovať do ľudských osudov, ale čo keby sme tento trošku upravili?“ opýtal sa sprisahanecky permoník.
„Poďme teda zabúchať Lucifukovi!“ navrhla runa. Lucifuk bol čert, taký patrón bane. On občas trochu napomohol lotrom, aby sa k nemu bližšie dostali.
Permoník jej chcel povedať, že to je dobrý nápad. Avšak prišiel na to, že ona má len dobré nápady, nuž teda, pobrali sa ta.
I prišiel deň a gróf zbil nášho haviara, pretože sa mu nedarilo. Počastoval ho všakovakými nadávkami, najmä škaredými. Potom ešte rumázgal a chvastal sa, aký je úžasný, veľkolepý a najlepší na svete.
Lucifuk im otvoril dvere pekelnej brány, posadil si ich na lavicu a vypočul si, čo sa deje. Počúval o tom, že gróf podviedol suseda a tak ho priviedol na mizinu. Takisto sa Lucifukovi nepáčilo, keď gróf zahubil dobytok, kačky i nejednú hus len preto, lebo susedom sa darilo viac ako jemu. (Ono to vo svojej podstate nebolo až také ťažké.) Gróf bil deti, kradol chudobným zrno, topil mačiatka po celom panstve a ešte aj niekoľko haviarskych zločinov mal na svedomí.
„Tak sa mi zdá, že gróf je veľká paskuda. Ja si ho vyskúšam.“ povedal Lucifuk. Prestrojil sa za bohatého ducha a šiel.
Zatiaľ permoník a runa sa rozhodli, že idú pomôcť haviarovi.
Haviar plakal, bol škaredo zbitý a nedúfal už v nič. A tak sa mu zjavila runa a povedala mu.
„Choď haviar von z bane, svoje šťastie nájdeš pri kostole sv. Kataríny.“ povedala mu. I on ju vypočul a pri kostole našiel mešac peňazí. Nebol to obrovský mešec dukátov, ale stačilo mu to na postavenie domu a na kolísku pre malú princeznú, ktorú nazval po rune, čo mu pomohla. Vyučil sa za krajčíra a dodnes má od neho runa šaty, keď sa chce permoníkovi páčiť.
Vráťme sa k Lucifukovi. Ted išiel pozrieť grófa, ktorý mlátil iného haviara.
„Bodaj by ťa čert vzal. Si na nič.“ prial gróf haviarovi, ktorého kopal. (Celkovo kopať do niekoho, kto leží, to je také hrdinské, rytierske a chrabré.)
„Čo sa tu deje?“ opýtal sa Lucifuk v prestrojení za ducha. Bol ovešaný zlatom.
„A ty si do paroma kto? Čo si za šaša?“ rehotal sa gróf.
„Ja som už mŕtvy, preto pozerám po živých haviaroch.“ povedal Lucifuk.
„Dobre, vyskúšame si ťa, či si mŕtvy!“ riekol namyslený gróf a šmaril po Lucifkovi dýku.
Hneď ako po ňom hodil dýku, Lucifuk odhalil svoje rohy a chvost. Gróf sa zasmial ešte viac, že on sa ani čerta nebojí. „Odnesieš si ma do pekla? Aj tak by som vás zmlátil!“ ryčal gróf ako stádo sviní pred prázdnym korytom.
Ale lucifuk si ho nevzal so sebou. Odniesol ho do bane na také miesto, odkiaľ niet úniku. Pričaroval tam kúsok zlata, ale tak, aby naň gróf nedočiahol, iba trošku. A dondes chamtivý gróf loví poklad. Aj keby ho získal, nemá sa ako dostať z bane.
PS: http://www.mint.sk/
