Stará, ošarpaná, dnes už pokreslená a strapatá budova, nie je nič iné ako stará Aida na Poštovej ulici. Poštová ulica je pre mňa takým starým Charlesom Dickensom na konci jesene. V období leta vidím Poštovú ulicu ulicou chlapca s futbalovými teniskami, spoteným tričkom a dvadsiatimi korunami vof kešeni.
Ako malý hastroš som chodieval na svätú omšu do Dómu sv. Alžbety. Najradšej som sedával pri malom Ježiškovi (príbeh o pražskom Jezuliatku vám poviem inokedy) a pri svätej Terezke. Najprv som sedával pri jednom chlapcovi, s ktorým sme si menili samolepky do futbalového albumu Euro 96. Za nami sedela skupina šarvancov, ktorí hlasne debatovali a vymieňali si hokejové kartičky. Štyri Pro Setky za 2 Wienky.
Jedného dňa môj kamarát z Eura 96 neprišiel a ja som sa nemal s kým zhovárať o futbale. Za mnou počas kázne prebiehala obrovská debata, či lepší gól zavesil Paul Coffey alebo Brett Hull. Ja som sa (vážne) snažil dávať pozor, ale zvedavé oči sú zvedavé oči. Usmievavé oči ale nepatrili len mne. Nosila okuliare a asi tak dvakrát za omšu sa na mňa pozrela a hneď stiahla pohľad. No, určite to urobila viackrát, ale moja nemotornosť si také niečo jednoducho nevšímala.
Prirodzene, že ma to do kostola ťahalo chodiť každú nedeľu a už som sa začal o seba akože starať. Svoje magické, nikdy neučesateľné vlasy som sa snažil učesať. To, že som zlomil hrebeň, nie je dôležité. My sme sa na seba len občas pozreli a usmiali sa. No a ja som si prial, aby farár mal, čo najdlhšiu kázeň, aby sme sa čo najdlhšie mohli na seba usmievať. Najviac som miloval čítanie tých listov, pretože sme sa mohli na seba viac pozerať.
Keď sme boli starší, už som sa odvážil k nej priblížiť. Hlavne, keď sme si podávali ruky. Baby vo všeobecnosti majú studené ruky a ona nebola výnimkou. Pri podávaní rúk sme sa červenali.
Opäť sme boli starší a ona nosila staré krajšie a krajšie šaty. Párkrát si doniesla so sebou klobúk a ja som si prial, aby homílie trvali aj tri hodiny.
Chodila do tej istej cukrárne ako ja. Vždy s rodičmi sedávali pri stole a ona mala na sebe prúžkované šaty. Ja som chodil do Aidy s rodiči a mamka náhodou vybrala dosť podobný stôl. Najhoršie bolo, keď som mal čokoládový pohár a celý sa mi vylial na košeľu. Keď to ona videla, začala sa smiať a po tom ospravedlňujúcim, hanblivým úsmevom mi dala najavo, že jej to je ľúto. (Zrejme nepočúvala kázeň o tom, keď sa klame. Bola asi niekým zaneprádznená.)
Potom prišiel vek, keď som si už vedel poriadne zakasať košeľu. Z nej sa stala veľká slečna a nejako sme premýšľali ako tráviť čas. Košice sme mali prechodené. Aj na ulici Dr. Kostlivého sme boli pozerať, čo sa nachádza v tom rozbitom okne priamo do pivnice. Keď vás to zaujíma, tak vám prezradím, že je to márnica. Stratili sme sa kade-tade a stále sme sa na seba usmievali.
Rodičia nás sponzorovali, čo sa týka bohoslužby. Dali nám každému 20 korún, aby sme prispeli chrámu. My sme si peniaze schovávali a miništrant nič nedostal. Potom sme šli do cukrárne a objednali si najdrahšie koláče, aké sme mohli. Ona milovala trubičky a ja venčeky.
Zadžabaný od koláčov, šaty a košele od zmrzliny a najlepkavejšie ruky na svete. Aj také boli moje návštevy v Starej Aide na Poštovej ulici. Zamilované poobedia, lepkavé košele a strapaté vlasy.
Mám rád tie príhody o Starej Aide na Poštovej ulici. Stará cukráreň skrýva nejden šteklivý pohľad a lepkavý príbeh rozliatej čokolády.
Rozprávajme si príbehy, pretože to nám strašne chýba. Najviac príbeh skrýva v sebe toľko fantázie, radosti, zvedavosti, tajomna a niečoho iskrivého, nad ktorými sa usmievajú aj trošku zarosené oči.
No a čo sa týka Dómu sv. Alžbety, svätú Terezku mám najradšej nielen preto, že som tam sedával blízko usmievavej slečny. Vždy si na to spomeniem a mám pocit, že sa svätá Terezka láskavo usmieva na nás oboch.
