Začalo to ako nevinný príbeh dvoch chlapcov. Jeden z nich je rozprávač knihy a bez toho druhého by kniha nemala zmysel. Obaja milovali more, sledovali čajky a načúvali piesni, ktorú spieval nehostinný kút pri zálive sv. Vavrinca.
Čím viac som čítal knihu, tým viac som prial a veril rozprávačovi príbehu. Bojoval, veril, modlil sa a túžil. (Najmä, ak máme na mysli jeho sny na päťdesiatom štvrtom kilometri.) Čo sa týka druhého kamaráta, bol silnejší. Spoločne svojmu „bratovi“ pomáhal. Podporoval ho, veril mu a bol s ním. Neurobil vlastne nič výnimočné, iba to, čo z nás všetkých robí skutočnými priateľmi: bol pri ňom.
Ako som sledoval písmenká a pokračoval v príbehu, uvedomil som si, kto je naozaj ten chlapec, čo patrí moru. Spočiatku som mal pocit, že ním bude rozprávač príbehu, ale on je len rozprávať. Od chvíle, kým mi to celé došlo, zmenil sa vo mne obraz knihy. Príbeh je miestami veľmi krutý. Čím som sa viac dozveal o osude chlapca, ktorý patril moru, tým viac mi bolo jasné, kam ma príbeh zavedie.
Kamarátstva väčšinou so sebou nesú kúsok tajomstva, ktorému rozumejú len oni dvaja. Niekedy je to zakopaná fľaša, cesta autobusom alebo kúsok zálivu. Oni to mali spoločné a rozprávač príbehu nám prestavil ich podmorský svet, kam chodili snívať. Ono to však neboli obyčajné sny, začalo to byť oveľa silnejšie.
Príbeh knihy nádherne graduje. Najprv som to vnímal ako obyčajný príbeh dvoch kamarátov, ale neskôr sa mi obaja dostali pod kožu. Trochu to súvisí s vývojom postáv. Veľmi sa mi páčili starí rodičia rozprávača. Stará mama, ktorá sa o všetkých stará. No a starý otec, ktorý sa chodieva zavrieť do udiarne piť pivo. Keď som to čítal a cítil, ako sa údia ryby, uvedomil som si, že piť pivo v tej údiarni by mi nevadilo. A to si ešte predstavte, že starý otec veľmi rád rozprával strašidelné príbehy.
Knihu som čítal počas toho, ako som počúval šum vetra. Bolo by nádherné ju čítať pri mori. V zálive svätého Vavrinca, tam kdesi za riekou je more. More, ktoré spieva príbeh o chlapcovi. Bol oddaný priateľ. Priatelia majú ten dar, že nám tak trochu ukážu svoj svet pod povrchom. Keď niekedy pôjdem k svätému Vavrincovi, veľmi rád Lucovi ukážem ten svoj svet.
Denis Thériault zahrial studený kút Kanady príbehom o priateľstve. Veľmi sa mi páčil domov, starí rodičia, udiareň. Ale najradšej som mal to, keď chlapci šli spať a zhovárali sa do rána počas noci. Mne osobne kniha pripomenula tú skutočnú hodnotu priateľstva. Mnohokrát som sa v nej našiel a myslel na svojich priateľov.
Skúste si knihu prečítať ešte ako veľmi mladý a potom neskôr. Som zvedavý, ako budete vnímať knihu vtedy a potom, oveľa neskôr. Myslím, že by to bola veľmi vhodná kniha pre maturantov.
Kde knihu kúpiť?
Lindeni: https://www.lindeni.sk/tituly/19916094/chlapec-ktory-patril-moru/
pre školy: https://www.preskoly.sk/p/494829-chlapec-ktory-patril-moru/
artforum: https://www.artforum.sk/katalog/126031/chlapec-ktory-patril-moru
knihcentrum: https://www.knihcentrum.sk/chlapec-ktory-patril-moru
Bibliografický odkaz:
Thériault, D. Chlapec, ktorý patril moru. Bratislava : Lindeni, 2019. 197 s. ISBN 978-80-566-1143-2
Obrázok: https://www.antikvart.sk/foto/tovar/bigfoto/82749.jpg
