Sadol si ku mne. Tensmrdel. Usmial sa na mňa. Bol šťastný. V jeho červených očiach žiarilošťastie. Keď na mňa dýchol, pochopil som prečo. Jemu žiarilo šťastie, mnežiaril nos. Pretože takého smraďocha, som už dlho necítil. Podal mi ruku. Jehomastné vlasy ma trochu zmiatli. Jeho ruka bola mokrá. Teraz neviem, či spotená,či očuraná, alebo poliata pálenkou. „Ty ma nepoznáš? Veď to som ja Peťo!“(neviem, kto to bol)
Začal mirozprávať ďalší príbeh. Neviem po čom túžia dnešné dievčatá. Ale keď už zatakým chodia, no prosím. Jeho príbeh. Citujem ho. Ak použijem nejakénespisovné, alebo slangové výrazy, odpustite mi.
Vieš ty čo? Ja rapujem. Normálne sa všetci tieryňavé kapely skryjú. Kámo nemáš požičať 5000 korún? Veď na kávu. Ja by som tiich zajtra vrátil. A ešte ma počúvaj mám dievča. Ale som ju oplodnil, asisa na ňu vykašlem.“
Potom začalspievať na celý autobus Medveďku daj labku. A chcel, aby sme sak nemu pridali. Začal tlieskať. To trajektóriu svojho smradu len prehodilna celý autobus. Potom mi začal rozprávať. „Javôbec nie som bezdomovec. Iba sa neumývam. Čo som mužské prirodzenie, aby somplatil vodu? Ale takú šľapku si kúpim kedykoľvek. Vieš aké sú také ženy? Mámdve deti. Ale načo im peniaze budem dávať? Veď nech si nájdu robotu. Už somdcére ponúkal, aby bola šľapka. Alebo nech ide na Cyprus? Tam si choď užiť. Tipomôžem. “
Zhrozil som sa. Kdeto preboha žijeme? Ale na to som sa ho radšej nespýtal. Zrejme sa smrad dostaluž k tomu šoférovi. Požiadal ho, aby vystúpil. On sa na neho pozrela zamrmlal čosi. Opľul mu gambu. Ešte vystúpil a opľul dvere. On sito predsa musí dovoliť. Ešte začne vykrikovať akí sú bezdomovci diskriminovaní.
Je mi ľútovšetkých tých bezdomovcov, čo naozaj trpia. Lenže tí príživníci? Oni súdiskriminovaní? Keď močia aj na Hlavnej ulici a nemôžu im nič? A keďim nejaké dievča nedá peniaze, lebo nemá, už kričia zvláštne heslá. Kde dočerta to žijeme?
