Jaroslav Hašek sa narodil v Prahe, bol mestským chlapcom. V 12.tich rokoch mu zomrel otec a tak mu pri výchove chýbala chlapská autorita. Možno bol celý život dieťaťom, ale veľmi živým. Bol čavargoš, rád sa prechádzal, túlal. Ja si myslím, že v jeho srdci ostalo kúsok nevinného chlapca, ktorý túžil objavovať dobrodružstvá a keď objavoval, potreboval o nich hovoriť. Josef Lada sa o ňom podobne vyjadril vo svojej kronike. Písal o rôznych dobrodružstvách s Haškom; O tom ako Hašek spal pri otvorenom okne počas chladného januára (a to bol zabalený v koberci); O tom ako Hašek bozkával vojenskú kobylu, lebo chcel poďakovať niekomu z koncertu; O tom ako Hašek pomohol Ladovi ujsť z krčmy (vyhodil ho von oknom) a o všeličom inom.
Karel Čapek bol chlapec z dediny. Narodil sa v Malých Svatoňoviciach. O ňom sa traduje, že vnímal svet všetkými zmyslami. Jeho rodná „Studánka" mu ostala navždy v srdci a nikdy na ňu nezabudol. Nikdy nezabudol na rodný kraj baníkov. V roku 1938 mu Nemci pichli do srdca. „Čtu a nemohu věřit svým očím: Malé Svatoňovice byly obsazeny německým okupačním vojskem. Malé Svatoňovice, moje rodiště." (Čapek, 1979, s.367) V jeho srdci stále bilo srdce plachého chlapca. Aj keď bol nesmierne vzdelaný, stále sa vedel vrátiť do svojich detských rokov, do svojho sveta. Ivan Klíma píše, že Karel mal veľmi krátke detstvo. Ľudia, ktorí ho poznali, hovoria, že mal mladé, hnedé, nezbedné, chlapčenské oči. Objavoval, vymýšľal a rád sa hral so slovami. Inak by nikdy nevzniklo také meno lúpežníka ako bol Lotrando.
Jaroslav Hašek vstúpil do gymnázia, ktoré nedokončil. Potom študoval ako drogista a nakoniec študoval obchodnú akadémiu. Svoje štúdium spomína aj vo Švejkovi, keď Švejk hovorí, že sa učil materialistom a „omylem" zapálil súd s benzínom. Feltkurád Katz študoval na obchodnej akadémii. Dokonca o škole píše v knihe „Školní výlet", kde študenti namiesto fľaše vína pili kyslé mlieko. Škola ho poznačila, dokonca Lada píše vo svojej kronike, že Hašek spolu so spolužiakom písali v škole nejakú poviedku a za prečítanie im spolužiaci platili honorár. Korene jeho tvorby by sme mohli hľadať počas jeho študijných liet. Zrejme tam začal cibriť svoj rozprávačský talent. Nikdy sa nevedelo, čo z Haškových príbehov je pravda a čo si práve vymyslel, ale vedel o tom písať majstrovsky. Vedel písať a vymýšľať si minipríbehy. A tie minipríbehy majú pár viet. Vo Švejkovi je ich mnoho; napríklad, keď zastaví vlak a začne rozprávať o Napoleonovi. Alebo tá časť, keď Švejka odvedú na políciu a on hrdo hovorí, že sa stretáva „se svou posluhovačkou" a má známeho v politických kruhoch. A tam sa povie tú slávnu vetu, že si kupuje „Národní političku", lebo hľadá stratený pes. To je len pár viet, ale keď som ich čítal, ja som si predstavoval ako to v skutočnosti bolo. Hneď od začiatku Švejka som si predstavil Karlovo námestie a opice na stromoch. Takisto si viem predstaviť Švejka ako kráča po Karláku a skoro ho „zachváti" automobil. A takých minipríbehov vyjadrených niekoľkými slovami je v jeho tvorbe mnoho. Podľa mňa Jaroslav Hašek sa vedel hrať s čitateľovou fantáziou. A to je jeden z dôvodov, prečo ho mám rád.
Čo sa týka Karla Čapka a školy, on bol nadaný študent. Vynikal, lebo rád objavoval. Videl som jeho vysvedčenie, bol to obraz toho ako sa zaujímal o všetko, čo sa kolo neho deje. Mal mnoho záujmov. Jeho spolužiaci tvrdia, že bol veľmi plachý. Emil Vachek píše o tom ako sa mu Karel zveril pri jednej z jeho prvých lások. „Vzpomínám si při té příležitosti, jak se mi jednou se strachem svěřil (prožíval právě jednu ze svých prvních lásek), že se asi nikdy neodváží dívku políbit, protože ze strachu by se počal na ústech potit."(Vachek, 1988, s. 9)
V knihe „Vzpomínaní na bratry Čapky" hovoria všelijaké osobnosti, že Karel si pod lavicou písal básničky a poviedky. Podobne ako v Haškovom prípade, aj Čapek začal písať počas školy. Počas svojich štúdií začal so svojou žurnalistickou tvorbou. „Debutoval roku 1904 v brněnské Neděli." (Poláček, 1988, s. 32) Marie Šulcová (1985) v knihe Čapci píše, že Karlovi boli noviny veľmi blízke. „Neboť toužil psát. Cítil v sobě tento úkaz jako prazvláštní horečku, která jej nutila brát pero do ruky stůj co stůj i za cenu nepřežitých karcerů, výprasků, zklamání a jiných postihů, jež mají za úkol jej od této činnosti ducha co nejvíce odvádět." (Šulcová, 1985, s. 296-297)
Obaja písali do novín, ich filozofia bola písať pre ľudí. Majú dodnes nezabudnuteľné fejtóny. Ak si človek pozrie ich žurnalistické práce, sú rozdielne. Písali iba fejtóny? Iste, že nie. Jaroslav Hašek písal okrem fejtónov aj prírodovedecké články a niekedy aj karikatúry. (Veď za jeho „vedeckosť" pri prírodovedeckých článkoch ho aj vyhodili." Inak jeho vianočný fejtón je nezabudnuteľný. Píše, že boľševici zrušili Vianoce a tak nemôže vydať vianočný fejtón; jedno šťastie, že bol na Ukrajine a preto napísal vianočný fejtón. A potom sa rozpisuje o tom aké krásne vianočné sviatky mal doma, keď sa niekto zadusil kaprom a lekári behali po Prahe od Nuslí po Vinohrady. Jeho fejtóny mali svojský humor. Napríklad v knihe, čo vyšla v Levných knihách „Politické a sociální dějiny Strany mírneho pokroka v mezích zákona" píše skromný článok s názvom: „Největší spisovatel český Jaroslav Hašek". V článku píše: „Jsou skutečně chvíle v mém životě, kdy šeptám si sám pro sebe, jsa nadšen nějakým vlastním činem: „Můj bože, já jsem pašák." Co by mi to však ale bylo platno, kdyby se o tom svět nedozvědel. Svět musí přijít k tomuto názoru, lidstvo musí mne náležitě ocenit, a to nejen mé velké vlohy a obrovské schopnosti, nýbrž hlavně můj báječný talent a můj nevyrovnatelně ryzí charakter. Někdo ovšem namítne, proč jsem si tento chvalozpěvy nedal napsati od jiného, povolanějšího, proč činím své skromnosti takové násilí, chvlále se sám? Odpovídam: proto, že sám sebe znám nejlépe a jistě také nenapíši o sobě nic, co by pravdě neodpovídalo, poněvadž by to bylo směšné, kdybych, píše sám o sobě, nasazoval." (Hašek, 2003, s. 153)
Čo sa týka Karla Čapka ako novinára, jeho články nám majú čo povedať aj dnes. Jiří Poláček (1988) tvrdí, že Karel Čapek mal niekoľko žánrov. „Zpočátku psal zprávy, glosy, recenze, sloupky, fejetony, leč brzy začal přispívat téměř do všech rubrik, často pod různými šiframi, ba i anonymně." (Poláček, 1988, s. 33) Vo svojich článkoch uplatňoval zmyslovosť. Písal prakticky o všetkom, o všedných veciach. Robil z toho niečo posvätné. Bolo to síce niečo úplne obyčajné (O Alelidech, Kdy se co čte), ale malo to nádych niečoho čarovného. Napísal napríklad o rybolove a jeho článok o rybolove má pre mňa až magickú predstavivosť. Keď som čítal ten článok, zohrieval ma svojou posvätnosťou. „Jsem takto z hor a nikdy jsem neviděl opravdový rybolov; jenom z biblické dějepravy jsem znal obrázek zázračného rybolovu, a proto jsem si představoval rybolov tak, jak to tam bylo zpodobeno: že dvanáct apoštolů tahá z vody sítě, jež se trhají tíhou nesčíselných tučných a nahých kaprů a stříbrných candátů a na metr dlouhých štik; že těch dvanáct svatých rybáků si s tou zázračnou úrodou ani neví rady, že to tahají ze sítě rukama, čeřeny i lopatami, že po tom šlapou, že naskákají do vody a vlekou tu síť hojnosti na břeh, zatímco Kristus Pán praví: „Pozor, mládenci, támhle vám ta síť povolí!" Představtes si můj úžas, když jsem stál na hrázi Staňkovského rybníka: je to opravdu tak, jako to bylo v biblické dějepravě." (Čapek, 1979, s. 333) A nielen tento článok, článkov má mnoho. Jiří Poláček (1990) píše, že Karel Čapek tvoril s čitateľom dialóg. Buď sa prihováral nám (Modlitba tohto večera), čitateľom, alebo v diele sa rozprával s niekým. To isté robil aj v literatúre, napríklad „Povídky z jedné kapsy a povídky z druhé kapsy. Keď som ich čítal, mal som pocit, akoby som sedel pri stole a počúval príbehy ľudí. A v každom príbehu cítiť nejaký výrok, ktorý som si prečítal viac ako raz, výrok, ktorý som si niekde musel zapísať. A o tom istom sú aj jeho novinové články. Napríklad v článku „O naříkačích" ma zaujal tento výrok: „Jsme národ naříkačů; obyčejně se setkáváme, jen abychom si vzájemně pobědovali, že se nám vede mizerně, ačkoliv nás nezajímá, jak se tomu druhému vede." (Karel Čapek 21.století, 2008, s. 11)
Ja si myslím, že ich tvorba (či žurnalistická, alebo literárna) nám mnoho hovorí aj dnes. Neviem povedať, kto bol lepší, koho mám radšej. V tomto podľa mňa neexistuje súťaživosť. Prečo ich mám rád? Jaroslava Haška mám rád pre jeho dosť drsný humor. On aj keď napísal niečo sprosté, neodradil ma od čítania. Jeho humor sa vysmieval ľudskej hlúposti. Napríklad on sa vysmieval ľuďom, ktorý raz verili a raz neverili v Boha. (Pronásledovaní prvních křesťanů na Vinohradech)
Karla Čapka mám rád pre jeho humanistický odkaz, pre jeho myšlienky a rozprávačský štýl. Vďaka nemu a jeho článkom môžem veriť, že noviny by mali byť akýmsi posvätným chrámom k ľudskému poznaniu. Bol to on, kto mi ukázal, že noviny nemajú mať len informačnú funkciu. A milujem jeho názor o ľuďoch, ktorí majú radi bulvár. Povedal, že ľudia radi čítajú negatívne veci o druhých, lebo o nich sa nič zlého nepíše.
Poznali sa osobne? K tomu som sa ešte nedopátral. Minule mi diskutérka Rejčka napísala, že Josef Čapek sa vyjadril k niekomu ako o Švejkovi a to bol jej prvý krok k tomu, že Čapkovci poznali Švejka. Jiří Poláček (1990) píše: Karel Čapek sa vyjadril explicitne o Jaroslavovi Haškovi, že „viděl svět." (Poláček, 1990, s.135) Ale stálo by zato preskúmať dokument: Co je pro vás Jaroslav Hašek, presný bibliografický odkaz je: Co je pro vás Jaroslav Hašek? D 36, 1935-36, sv. 4, s. 9
Poďakovanie patrí samozrejme spomínanej Rejčke.
Zoznam bibliografických odkazov:
ČAPEK. K. Pozdravy. Praha : Mladá fronta, 1979. 437 s.
ČAPEK, K. O naříkačích. Dostupné online: <http://www.knihovna.upm.cz/spolecnosti/sbc/text7ll.htm> [cit.2009-01-18]
ČAPEK, K. Studánka. IN. Pozdravy. Praha : Mladá fronta, 1979. s.367
ČAPEK, K. Zázračný rybolov. Pozdravy. Praha : Mladá fronta, 1979 s. 333-335
HAŠEK, J. Politické a sociální dějiny Strany mírného pokroku v mezích zákona. Praha :
Levné knihy, 2003. 314 s. ISBN 80-7309-099-6
HAŠEK, J. Osudy dobrého vojáka Švejka za světové války. Dostupné online: <http://ld.johanesville.net/hasek-01-osudy-dobreho-vojaka-svejka-za-svetove-valky-i-v-zazemi?page=1> [cit.2009-01-16]
Jaroslav Hašek-Dílo. Dostupné online <http://ld.johanesville.net/hasek/dilo> [cit.2009-01-16]
Jeden i druhý: Vzpomínaní na bratry Čapky. Hradec Králové : Kruh, 1988. 392 s.
Karel Čapek 21.století. Dobříš : Nadační fond Čapkova Strž pro potřeby Památníku Karla Čapka na Strži, 2008.
KLÍMA, I. Karel Čapek. Praha : Československý spisovatel, 1962.
LADA, J. Kronika mého života. Praha : Československý spisovatel, 1960. 395 s.
POLÁČEK, J. Domnívam se, že jsem novinář...IN. Kniha o Čapkovi. Praha : Československý spisovatel, 1988. s. 32-46
POLÁČEK, J. Trojí zastavení - (Z novinářského odkazu Karla Čapka). IN. Karel Čapek: Sborník příspěvků k stému výročí autorova narození. Hradec Králové : Státní vědecká knihovna, 1990. s. 132-136. ISBN 80-7052-005-1
ŠULCOVÁ, M. Čapci. Praha : Melantrich, 1985. 370 s.
VACHEK, E. Nejlépši druh mého mládí. In. Jeden i druhý: Vzpomínaní na bratry Čapky. Hradec Králové : Kruh, 1988. s. 9-10
