V Remarqovi je mnoho dobrodružstva, ale nie takého nepoznaného. Jeho hrdinovia konajú hrdinsky, ľudsky. Netreba ich obdivovať tak ako Supermana, ale ako ľudí. Či už si vezmeme Paula Baumera, Arnošta, Robbyho, Ernsta, Jozefa Schwarza, všetci majú počas svojich životov nádej a vnútornú silu.
Hrdinovia spomínaného autora nám dodávajú zdravý optimizmus. Dokazujú nám, že aj najnemožnejšie prekážky sa dajú prekonať vlastným srdcom. Erich Maria Remarque vložil svojim postavám neuveriteľný cit. Jeho postavy sú nám blízke, dokonca bližšie ako niektorí žijúci ľudia. Sú teda našimi priateľmi?
Predpokladám, že nikto z nás by nechcel žiť v povojnovom svete. (O vojnách ani nehovorím.) Ale kto by nechcel spoznať Stana Katczinskeho? Veru, Stanislaus je veľmi blízky. Keď zomrel, až mi prebehol mráz po chrbte. Teraz som si na to spomenul, opäť mi vybehli zimomriavky. Čo ďalší hrdinovia?
„Človek bez lásky je ako mŕtvola na dovolenke." Akú má Remarque lásku a ako ju vnímajú jeho hrdinovia? Kalkulujem, že pre dospievajúceho chalana je dôležité, aby si utvoril životnú filozofiu. Spoznal najdôležitejšie ľudské hodnoty, lásku, vieru, nádej a pochopil, čo je to skutočné šťastie. O láske sa toho píše, hovorí mnoho. Ako ľudia vnímajú lásku? Skutočne to tak cítia? Skutočne rozpráva ich srdce? Alebo len kopírujú svoje okolie? Na toto Remarque odpovedá svojimi knihami. (Asi každou jednou, aj Nepriateľom.)
Napríklad jeho Traja kamaráti. Pat a Robby. Ktorý dospievajúci chlapec by nechcel byť ako Robby? Myslím si, že sme neraz zatúžili skočiť k niekomu do záhrady, natrhať kvety, okabátiť psa a venovať kyticu dievčaťu, s ktorým by sme chceli chodiť na jahody.
Keď už píšem o Troch kamarátoch, nedá mi nespomenúť silné priateľstvo. Pamätám si ako som prečítal knihu. Potom som hľadal svojich kamarátov a povedal im, že budeme traja kamaráti. Myslím si, že mladého, čítajúceho chlapca inšpiruje sila príbehov a chce mať takú silu priateľstva, akú si prečítal. Ktorý chlapec vo veku Hamletovskej duše by nechcel byť jeden z trojice Troch kamarátov, alebo jeden z trojice Troch mušketierov? Kto z nás by nechcel bojovať za srdce Constance a bojovať trochu ako Don Quijote?
Je v nás, chlapcoch, už od mala také rytierstvo. Nemyslím všakovaké výpravy a lovy na drakov (božechráň). Nemyslím, že potrebujeme šľachtické tituly a silu, akú má sir Lancelot. A presne také isté chrabré rytierstvo je aj v knihách E. M. Remarqua. Všetci jeho hrdinovia sú chlapci, alebo majú aspoň súvis s detstvom. (To už dvaja českí spisovatelia písali, že najviac človeka poznačí detstvo a rodný kraj.)
Paul Baumer, Arnošt, Robby, Ernst, všetci sú chlapci. Sú vo veku, kedy by mali ešte naháňať dievčatá, kradnúť im buchty, pozerať im pod sukňu a chodiť s nimi na maliny. Sú v krásnom veku, kedy by ich mali budiť zvuky tečúcich studní, voňavé seno. Situácia je iná, budia granáty a noci majú dlhé. boja sa zatvoriť oči. Boja sa smrti.
Mám rád chlapcov, ktorých som vymenoval. Existuje nejaké obdobie, kedy ich potrebujem. Paula som potreboval celú strednú školu. Arnošta, keď som sa vrátil domov a nevedel som sa aklimatizovať. Robby je vo mne celý život. Trochu romantický, trochu poplašený, ale hlavne „Maličký". A čo Ernst Greaber? Keď som sa raz vracal domov, bol vo vlaku, nemyslel som na nikoho iného, len na neho.
Čím je mi ešte Remarque blízky? Napríklad svojim novinárskym štýlom. Dokáže podať reportáž, ale dať do nej mnoho citu, filozofie. (Nejakú časť filozofie prebral od Hesseho, v mladosti ho dosť čítaval. Bodaj by nie, keď jeho otec bol kníhviazač.)
Toľko málo o Remarqovi z mojej strany. Čo vy?
PS: Článok je venovaný Jirkovi. http://scobak.blog.sme.sk/
PPS: PF 2010
