Prázdniny sa skončili a mladý Františeksa pobral od mamy. Mamka ho vystrojila do sveta, pobozkala úprimným srdcoma mladučký František mal pod okom nejednu slzu. Smútil za priateľmi, zamamkou, ba aj za rodnými Hodslavicami. Pobral sa do Trenčína, ale rozpršalo sa.
Cesty boli blatisté a Františkovi sazdala cesta do Bratislavy dlhá. Objavil sa v Trenčíne, kde pospomínal naradosti i starosti. Študoval na gymnáziu a rozhodol, že prespív Trenčíne. Prázdniny roku 1813 boli minulosťou a Františkovabudúcnosť v hostinci na Sihoti sa stávala prítomnosťou.
Chvíľu rozmýšľal o rodine, ktorú sizamiloval. Mala meno Bakoš, nadaný študent Janko Bakoš bol Františkovým dobrýma verným priateľom. Vedel, že by ho nevyhodili, ale bol zablatený a mokrý.Veci si odložil na Sihoti a pobral sa na prechádzku. Zrejme hľadal hrobMatúša Čáka, ktorý ešte nikto nikdy nenašiel. Hoci povestí je o hrobemnoho. Vraj je v hrade akási tajná chodba, ktorá ukrýva Matúša Čáka. Priprechádzke stretol niekoho, kto mu srdiečko potešil.
„A ty tučo robíš?“ Opýtal sa mladého študenta pán Bakoš, otec spomínaného Janka.
„Prechádzamsa po Trenčíne, lebo zajtra pôjdem do Bratislavy.“ Odpovedal skromne mladýPalacký.
„Jankouž šiel a pracuje. Ale to sa u nás ani nezastavíš? Kde máš veci?“Prezradil Františkovi otec jeho niekdajšieho kamaráta.
„Somzablatený, otrhaný a nechcel som vám robiť neporiadok. Budem nocovať naSihoti.“ Prezradil skromne Palacký.
„Len poďk nám, u nás sú pre teba dvere otvorený, synku. Žena ťa prichystálepšie do Bratislavy ako krčma a večer si niečo prečítame. Mám od pánafarára nové knižky.“
Keď sa povedali knižky, František opäť zatúžilpohladiť a ovoňať akési tajomstvo v dome, kde žili Bakošovci. OtecBakoš si sadol spolu so ženou, mladším synom a Palackým, ukazoval mu knihyKomenského, Jungmana a kadejaké české spisy. Každú knihu pohladila povedal o nej čosi krásne. O knihách vedel krásne hovoriť. Skoroako Pavel Jozef Šafárik, bodaj by nie, keď bol riaditeľom univerzitnej knižnicena Karlovej univerzite.
Mladý František vedel latinsky, grécky, nemeckya čiastočne maďarsky, či francúzsky. A keď počúval pána Bakoša akorozpráva o Jungmanovi a jeho novotvaroch v jazyku českom, dušasa mu rozplakala, hanbil sa.
Bolo už neskoro, dušu mali nasýtenú a taksi ľahli spať. Ktosi ich zobudil, „Nešťastie,galiba! Pohroma, zachráň sa kto môžeš.“ Vykrikovali ľudia z vonku.Palacký sa zhrozil, hneď vyskočil z postele a skríkol, „Hádam len nehorí!“ Obliekal saa vyšiel vonku. Nie, František, nehorelo. Váh sa vylial a potopa bolana svete.
Hneď sa pobral do mesta, aby zistil, čo sastalo. Vtedy videl, že Váh zatopil námestie pod hradbami, pivovar a mnohodomov. Časom správy hovorili o tom, že poslednej noci zahynulo 44 ľudí,domy boli potopené a z hostinca na Sihoti ostala len spomienka. Koľkéto šťastie, že Palacký našiel otca starého priateľa.
Povesť hovorí, že Bakoš pomohol Palackému ajv češtine. Zasvätil ho do diel Jungmana, Komenského a iných. Vtedy sazačal venovať českému jazyku ako aj jeho historickej časti. Palacký jepovažovaný za jedných z najväčších českých historikov.
Zdroj: Pověsti slovenských hradůa zámků. Praha : Knihy-Columbus,2005. 638s. ISBN 80-7249-202-0
Zdroj obrázkov: <http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/a/a9/Trencin_hrad_20010302.jpg>[cit.2007-11-20]
<http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/6/69/PalackyLitho.jpg/400px-PalackyLitho.jpg>[cit.2007-11-20]
