Exupéry používa mnoho metafor, citátov, ktoré som si zaľúbila neraz sa nad nimi zamyslel. Kniha je akýmsi svedectvom o životečloveka, ktorý stvoril Malého princa. Detailne si spomína na svoj prvý lets poštou, tešil sa i triasol. Bál sa búrky, španielskych vrchovi mora. Starší priatelia mu dávali rady a podľa nich si kreslil domapy oporné body. Napríklad do Španielska prikreslil potôčiky, pomarančovníka ako sám povedal, „A pod lampou saŠpanielsko na mojej mape pomaly stávalo rozprávkovou krajinou víl.“(Exupéry,1963, s.13)
Autor nádherne filozofuje, prirovnáva svoje životné cesty kukadečomu a spomína v láske na svojich priateľov. Váži si icha obdivuje. Najviac je spomínaný Henri Guillaumet, človek, ktorému knihuvenoval. Alebo taký Mermoz. Neraz spadol kdesi v púšti, havaroval naskalách, no „opäť sa vydal na cestu.“
Najkrajšie, čo je v knihe, je kapitola venovanápriateľom. Mnoho lásky, dobroty a nežnosti venoval svojim najdrahším.Smutne spomína a plače nad starými priateľmi, ktorých nenahradí nik a nič.
Veselo spomína na oázu, kde našiel hanblivé úsmevy dievčat.Plaché dievčenské úsmevy nás stále vedeli dostať do situácie, kedy sme zrazučervení. Presne to na nich milujem dodnes. A presne tak to cítil ajExupéry. Nádherná oáza, dve plaché dievčatá, ktoré svojim úsmevom dovoľujú, čodovoliť môžu.
Najviac sa Exupéry venuje púšti. Píše o jej ružovompiesku, o tom ako v nej zapadli s priateľom. Detailne spracovalfatamorgány, ich klamanie. Napríklad ako videl na púšti jazero, ktoré savzďaľovalo, vzďaľovalo a potom už človek nemá síl ho dohoniť. Dlho so svojimpriateľom nepil a preto uvažoval aj o tom, čo môže vypiť. Rozmýšľalo krvi, benzíne, či oleji. Nakoniec sa dostal do štádia, kedy musel ajéter vypiť. Púšť sa vedela zahrávať s človekom, no napriek tomu ju Exupérymiloval.
„- No konečne!
-Čo?
-Arabi!
-Akí Arabi?
-No tí, čo sú tus vami!
Prévot sa na mňa divnepozerá a mám dojem, že mi s nevôľou zveruje vážne tajomstvo:
-Nie sú tu nijakíArabi...
Tentoraz sa celkomiste rozplačem.“(Exupéry, 1963, s.100)
V knihe sa objavilo neuveriteľné množstvo ľudskosti.Každý človek, každá jedna postava vytvorená Exupéryho perom, či už reálna,alebo nie, mala srdce, ktoré sa neraz obetovalo pre druhých. Ľudia, ktorí boliv hrozných situáciách, pomysleli si, na kom im záleží a zrejme pretoprežili. Svoje „väzenie“ v snehu opisuje Henri Guillaumet, „Ak moja žena verí, že žijem, verí, že sahýbem. Priatelia veria, že sa hýbem. Všetci mi dôverujú. Bol by som naničchlap, ak by som sa nehýbal.“(Exupéry, 1963, s.32)
Neľutujem knihu, ktorú som prečítal. Dala mi mnoho filozofie,symbolickosti i radosti. Neraz ma objal Exupéryho rukopis. Ak si chceteknihu zohnať, odporúčam najmä knižnice a antikvariáty. Prajem krásny,umelecký zážitok!
Na záver ešte zopár výrokov (ako stále):
„Človek poznáva sámseba, keď zápasí s prekážkami.“
„Starých priateľov užnik nenahradí.“
„Ak pracujeme ibapreto, aby sme získali hmotné bohatstvo, staviame si väzenie.“
„Dokázal by som vypiťblato, ale príchuť kovom otrávená voda je silnejšia ako smäd.
„Iba duch, ak dýchnedo hliny, môže stvoriť človeka.“
