Napísal som Ježiškovi, aby mi doniesol flanelovú košeľu. Páčila sa mi. Cítil som sa ako mocný drevorubač. Chodil som s ňou všade a cítil som sa ako veľký chlap. Dokonca som pomáhal aj pri každoročnom zbieraní jabĺk a všimol si jedno dievča. Vždy sa mi páčila, keď bola strapatá a možno aj to je dôvod, prečo sa nikdy nečešem.
Chodieval som s tou košeľou do starej Aidy a tešil sa. Ujo zmrzlinár bol dobrý človek. Vždy ma niečím pohostil. Niekedy mi dal aj banány v čokoláde a čo sa mne vtedy stalo! Ogebril som si všetko aj svoju milovanú košeľu. Pochopiteľne, že som za nič na svete nechcel dávať košeľu zo seba dole. (Skoro ako, keď sa mi Laco Molnár podpísal na ruku a ja som sa nechcel umývať týždeň. Mimochodom, mal som aj podpis s kartičkou Jozefa Kožleja, ale ten som hneď druhý deň stratil.)
Ujo zmzrlinár ma poznal a bol kamarát s veľkým ujom, ktorý nosieval flanelové košele. Volal sa Peter. Rozprávali sa o futbale, o perkelte a o knihách. Ten ujo bol knihovník a pracoval v nejakom antikvariáte, či ako sa to vyslovovalo. Jeho remeslo ma v tom čase nezaujímalo, popravde som ani nevedel, čo to vlastne je. Knihovníci sú strašné potvory, ozruty a zbrojnoši.
Tak som ich načúval o čom sa bavia a chcel som dostať nejaké rady ako sa prihovoriť tomu strapatému čudu, ktorému sukňa pristala viac ako mne. Dozvedel som sa čosi inakšie.
Súčasťou antikvariátu bola kaviareň, ktorá vraj voňala bukovým drevom a kávou. Jeho manželka pracovala v útulnej kaviarničke, ale keď sa ku mne dostala jej fotografia, bol som sklamaný. Ona sa česala a bola upravená a mala kopec náušničiek. Lenže ja som sa v tom čase špecializoval na strapaté vlasy.
Postupne som sa začal dozvedať o príbehoch. Ujo knihovník so sebou nosil knihy. Ja som sa postupne začal zvedavými očami pozerať po písmenách, ktorými boli napísané knihy ako Ostrov pokladov, Cesta okolo sveta za 80 dní, Poklad na striebornom jazere, Traja pátrači a mnoho, moho iných.
Jedného dňa prišiel do Aidy a doniesol tučné knihy. Bolo tam niekoľko obrázkov chlapov v brnení. Miloval som príbehy o rytieroch a preto ma to potešilo. Zmrzlinár ma videl ako listujem v knihe s rozžiarenými očami. „Počuj, Peter, pozri sa na mladého trubadúra.“ On sa na mňa usmial ako kováč na svojho učňa, ktorý ukuje prvú podkovu. Nazval ma gusľarom a odvtedy si to slovo pamätám.
Navštívil občas Aidu aj s manželkou. Držali sa za ruky a ona ho častovala všetkými nadávkami sveta. Obdarila ho slovami a stále sa pri tom smiala. Raz bol ancikrist, potom diletant, neskôr potmehúd a nakoniec mu povedala, že je uzurpátor.
Mal som ju rád, veľmi rada mi rozprávala príbeh, ktorý som sa nedočítal v knihách. Bolo to o chlapovi, čo mal antikvariát kdesi v starom zámku. Ako sa zobudí? Ráno vstane, priloží polená do všetkých pecí, čo nájde. Uvarí čaj a už sa hrabe v sklade. Rozčúli sa, že jeho manželka číta všetky použité knihy. (A on jej schováva tie najkrajšie kúsky.)
Keď niekto za ním prišiel do antikvariátu, pozval ho do kaviarne. S manželkou mu uvarili kávu, ponúkli niečo teplé na zub a spoločne pri fajčení fajky rozprávali o knižkách. Ako zháňal knihy? To nikto nevie. Nikto nevie kedy a kde ku knihám prišiel. Vždy všetko dokázal zohnať, dokonca aj Sváka Ragana z Brezovej. Toho si prečítal a manželke potom vystrájal to, čo malý Samko pani farárke.
Do toho zámku chodievalo strašne veľa ľudí. Posedeli pri knihe, koláči a voňavej káve. Niektoré dámy napiekli buchty a nosili Petrovi. Niektoré doniesli osobne, iné poslali po niekom s odkazom. „Vďaka za Zásady muštárne.“
Keď niekto prišiel a nekúpil si nič, knihovník sa na neho usmial. Chcel zaplatiť aspoň za koláč, ale on kývol rukou. Koľko šlabikárov podaroval deťom, ktoré svoje stratili a nechcel za to nič!
Jeho manželka mala pre neho slabosť. Spoločne každú nedeľu jedli kávu a koláče ako Dag a Tereza. Raz za čas jedli peceň chleba, osolenú rybu, syr, pivo a popri tom si čítali Selmu Lagerlöfovú.
Taký bol knihovník Peter. Chlap, ktorý ma naučil obliekať flanelové košele. Aj teraz mám jednu na sebe. Myslím na neho a idem si spraviť kávu. Ponúkne ma niekto koláčom?
