„Prvý kvet, ktorý som kúpil nejakému dievčaťu, boli tulipány.“ hovoril mi.
„Ja gerbery. Vieš komu.“ uškeril som sa.
„A kto je prvá baba, ktorej si chcel kúpiť alebo doniesť kvety?“ spýtal sa.
„Poviem ti jeden príbeh. Volá sa Barbora.“ zasmial som sa mojim rumancovým smiechom.
Ako malí sme sa chodievali kúpať na Štkrkovisko do Krásnej. Bolo to pri tom moste, kde jazdí vlak do Slanca, Humenného a vlastnej aj do Čiernej nad Tisou. Pod tým mostom sme sa hrali na astronómov, nosili si pohľadnice starých Košíc a chodili sa čvachtať..
Bolo to obdobie, keď sme spoznávali dievčatá. Ony sa tam opaľovali a naše oči boli zvedavé. Občas si podaktorí tresli hlavu do stromu alebo zabudli na to, že už sa nedotýkajú nohami dna.
Ja som sa raz zahľadel do diali a spomenul si, že som mal upratať dom. Ihneď som si obul staré, otrhané topánky plné kamienkov. Utekal som a pre moje chodidlá to bol raj na zemi. Vždy som chcel ženy zaujať svojimi pľuzgiermi. Neskôr ešte žralokmi a motorovými pílami, ale o tom inokedy.
Utekal som domov kolo železničného mostu a potkol som sa. Prirodzene, že som si rozbil kolená a z mojej gamby tiekla krv. Kto by mi odolal. Mladá, ešte neoholená tvár a tečie z nej krv. Nemal som ani vreckovku a tak som si chcel utrieť ústa lopúchom. Ibaže v tom okolí žiadne lopúchy nerástli. Rástli tam len žihľavy. Nechám na vašej fantázii, čo sa dialo.
Zrazu sa niekto zasmial. (Obzvlášť po mojich citoslovciach.) Bol to dobrý srdečný smiech. Taký, keď si sadnete s kamarátmi niekde v šenku a v rádiu hrajú toto. Nesmial sa chlap, bola to žena. To počujete, keď sa žena smeje. Myslím, ženský srdečný smiech. Keď urobíte nejakú hovadinu (napríklad si nabíjate v banskom múzeu telefón), ona sa na vás pozrie a dostane záchvat smiechu.
Mala hnedé vlasy, orieškové oči a rehnila sa ako kôň. Nevedel som, čo mám povedať. Obaja sme sa na seba pozerali a boli ticho. Hanblivé oči sa občas stretli, ale nikto nevedel, čo má povedať. Na druhej strane, obom sa nám páčilo spoznávať zvedavé, trošku bojazlivé oči. Zavolal ju niekto preč a ja som šiel domov. Upratať to tam, lebo v mojej izbe to vyzeralo akoby tam bomba vybuchla. (Skoro ako v práci na stole momentálne.)
Upratal som a, keď rodičia prišli domov, spýtali sa ma čo sa mi stalo.
„No, čo by sa mi stalo. Utekal som domov, topánky plné kamienkov, potkol som sa a rozbil si hubu. Tiekla mi krv po brade a namiesto toho, aby som si to vyčistil doma niečím, ja som si odtrhol žihľavovú vňať a použil ako Mac Gyver.“ povedal som im príbeh.
Mamka sa rehotala ako to dievča. Tato mi povedal, že je to dobre, aspoň budem vedieť ako na dievčatá. Však som aj na jedno dievča myslel. Sníval som už o tom, že si ju vezmem. Ale ešte predtým jej nedarujem to, že sa smiala.
Stretol som ju opäť a hanblivo som jej povedal ahoj. Odpovedala mi ahoj, usmiala sa. Tak inak. Bolo to trošku bojazlivé, ale nie až tak. Ja som bol najšťastnejší chlap pod slnkom. Pozeral som sa na ňu. Na to, aké má tričko, aké má nohy, aká je opálená. (I chcel som vedieť, kde sa chodí opaľovať, ale to som sa jej neopýtal. Dnes už chápem prečo.)
Jedného dňa babka spravila palacinky. Ja som z taniera zobral všetky a ešte aj malinový džem. Džem sa roztopil a môj ruksak voňal po malinách. Keď som k nej šiel, usmial som sa na ňu a chcel ju ponúknúť palacinkami. Problém bol v tom, že som nebol jediný, kto mal rád malinový džem. Dopichali ma osy a malá princezná ma videla vo veľmi príťažlivom zovňanjšku. Palacinkám ale neodolala.
„To nevadí, že nemáme džem. Zjedzme ich len tak. Zajtra donesiem šľahačku a kakao.“ usmiala sa s tými vrkočmi.
Doniesla šľahačku, ale ja som nič nemal. Predsa len, robili nám zemiakové placky a šľahačka k tomu nejde.
„Čo budeš, keď budeš veľká?“ opýtal som sa jej.
„Ja chcem byť kozmonautka. Budem spoznávať nové svety a vydám sa tam, kam sa ešte človek nevydal.“ povedala mi. (Boh žehnaj kapitánovi Kirkovi.)
„Ja chcem byť šofér autobusu. Mám vedierko na posteli a mapu Euópy vedľa seba. Cestujem. Vieš o tom, že do Afriky by sa dalo ísť aj z Grécka? Pretože môj autobus ide rýchlejšie pod vodou ako na súši.“ povedal som jej.
Ďalší deň som jej doniesol mapu Európy a vedierko. Sadli sme si na lúku a šoférovali sme. Pochodili sme všetko.
Stretávali sme sa stále poobede a domov chodili, keď zapadalo slnko. Poznáte to. Ružová obloha, v domcoch sa pomaličky svieti petrolejkou a tráva je najzelenejšia. Polia sú posiate repkou a ukladajú sa spať. Držali sme sa za ruky a rozprávali si príbehy. Dokonca i na rybách sme boli. Silou mocou sme chceli chytiť zlatú rybku. Nie kvôli prianiam, však sme mali seba, čo iné by sme chceli? Ale kvôli tomu, aby bola naša kamarátka.
A aké sklamanie to bolo! Zlatá rybka nikdy neprišla.
Skvelé dievča. Ako som ju pobozkal? Bolo to pod starou vŕbou, keď pršalo. Dal som jej pusu.
„To čo si spravil?“ spýtala sa ma.
„Mamka hovorila, že keď toto spravím, prestane pršať.“ odhalil som svoje metódy.
„V takom prípade pokračuj.“ povedala.
Mali sme čo robiť, aby prestalo pršať. A ono neprestalo. (Nikdy som nebol počasiu vďačnejší ako práve vtedy.)
Stretávali sme sa, potom sme sa stretávali pomenej a nakoniec mi niekto hovoril, že už ani nežije v Košiciach.
„No ty vieš človeku pokaziť deň. Taký krásny príbeh a ono to skončilo len preto, lebo sa odsťahovala dakde preč?“ spýtal sa ma Milan.
„Áno. Nestihol som jej ani gerbery kúpiť. Ani som ju nikdy nevidel v plavkách. Dokonca som ani nezistil, či má radšej černice alebo maliny.“ hovoril som.
„A nemáš o nej žiadne info? Predsa len teraz, v dobe sociálnych sietí a kadečoho.“ podporoval ma.
„No, ja ju vlastne stretávam. Aspoň raz týždenne sa mi o nej sníva. Už vyrástla, aj do školy mi povedala, kam chodí.“ povedal som mu.
„Počkaj, to je tá Barbora, o ktorej sa ti sníva? Čo nám tu rozprávaš, že sa ponáhľaš za ňou a podobne?“ smial sa.
Myslím, že nie je potrebné odpovedať. Len sa čas od času usmievam na gerbery.
