Je zaujímavé, čo dokáže spraviť návšteva hradu s ľudským vnútrom. Ak to mám aplikovať na seba, hrady majú pre mňa čosi ako terapiu. Je to miesto, ktoré je reálne, ale svojim spôsobom fantastické. Odohrala sa v ňom história, nuž neviem si ju predstaviť. Nemyslím historické fakty. Nemám na mysli to, kedy sa hrad postavil, kto ho vyplienil, kedy naň zaútočili Turci. Mám na mysli život na hrade. Ja si myslím, že najviac histórie je práve v ľuďoch. Ľudia majúc problémy podobné tým našim. Takisto sa smiali, plakali. Mali vlastné šťastie, ale aj svoje vlastné krvácanie.
Práve táto história je pre mňa tajomná a nepredstaviteľná. Vtedy sa začne farbiť moja fantázia a začne ma sýtiť teplom. Začnem si vymýšľať a niekedy veriť svojej predstave. Predstavím si, kde bol na hrade napríklad kováč vyrábajúci paloše. Potom ma poteší predstava všakovakých trhov, kde sa predávajú rôzne predmety. Takisto v mojej mysli sú alchymisti. Ľudia s tvárou vedcov a dušou čarodejníctva. Spomeniem si aj na hradných pekárov pečúcich chlieb.
A čo život na hrade? Občas si to predstavím a dodáva mi to takisto terapiu. Už od útleho detstva by som chcel prežiť búrku v hrade. Spím v komnate vysoko vo veži, ráno sa zobudím a utekám do hradnej kuchyne. Niečo si z nej ulovím a utekám do izby. Ako Harpagón si dobrotu z kuchyne niekam skryjem a nechám na lepšie časy. Pozerám sa len tak z okna a vidím ako mi dážď klope na okno. Možno chce vojsť dnu a porozprávať sa so mnou. Predsa ho nepustím a sledujem okolie. Pozorujem rytierov, dvorného lekára, remeselníkov. Z veže vidím aj zvyšujúcu sa priekopu kvôli dažďu. Žije v nej vodník. Navštevujem ho, keď mi je smutno.
A čo by to bol za hrad bez strašidiel? Aj s nimi sa kamarátim a neraz vyvádzame zlému kráľovi neplechu, šarapatu, lapáliu, šlamastiku a keď je zle tak to skončí pre kráľa katastrofou. V mojej predstave kráľ je planý politik, nemajúc srdce. A o takých (a nielen takých) politikoch si myslíme so strašidlom, „Každej nemůže bejt chytrej. Ti hloupí musejí dělat výjimku." (Jaroslav Hašek)
Čo by to bol za hrad, keby nemal svoju knižnicu a tajomné chodby v nej? Bolo by nádherné zobudiť sa, potiahnuť si voľačo dobré a voňavé z kuchyne a zísť do knižnice. Prísť napríklad k starému Charlesovi Dickensovi a nájsť za tým regálom nejaké tajomstvo. (Možno by som našiel starého Ebenezera a jeho „Good Afternoon.".) Alebo čítať si so strašidlom Oscara Wilda a smiať sa z Cantervillského strašidla. No a ktovie aké tajomstvo by skrývala stará, neoprášené kniha. Otvoril by som ju a z knižnice by som sa dostal napríklad do temnice, kde by bola nejaká zakliata víla.
Nebolo by to iba o vílach, vodníkoch, mal by som aj iných priateľov. Takých, čo žijú mimo hradu. Každý deň by som zaspával s pocitom, že les za hradom má jaskyňu a v tej jaskyni žije drak. To by tiež bol môj priateľ, s ktorým by sme ničili kráľovské vojsko. Keďže kráľ by bol mrzák, mamľas, truľo, tupohlavec, trúd, blázon, chumaj, krpčiar, mumo, hlúb a nemal by srdce(ako správny politik), mal by aj svojho veliteľa vojska. Tomu by po každej výprave na draka a dračí poklad hovoril, „Co zde vidím, to není posádka, ale stádo sviní." (Jaroslav Hašek)
Teraz vám napíšem odkiaľ som získal svoje predstavy o svojom vyvolenom hrade.
Predstavu o tom, že hrad začarovaný v lese, tú som si odniesol z Karlštejnu. Pamätám sa ako som tam stál a videl les. Les, v ktorom žijú škriatkovia a tajne mi nesú zásoby do podzemia hradu. Za odmenu im dodávam víno z hradnej pivnice.
Ďalšia je predstava vodnej priekopy. Tú som získal na Křivokláte. Možno preto, lebo v dedine tečie rieka. V priekope (resp. rieke) žije vodník s ktorým chodím na ryby a bavíme sa o dievčatách. Hádžeme kamienky do vody a robíme zlosť bardom, ktorí chcú skladať balady.
Predstavu o palošoch a kováčovi som získal v Starej Ľubovni. To vám je nádherné miesto. Vystúpite na stanici a idete dlhú cestu k hradu. Predstavíte si cestu v koči, kým dôjdete do brány. No a práve tam som si našiel svojho kováča. Kováča, s ktorým chodievame k drakovi. Varujeme ho pred ďalšou možnou pohromou pre neho.
Obraz o dračej jaskyni a drakovi som si vytvoril v Slanci. Teda nepoznám žiadnu povesť, ktorá by hovorila o drakoch v tej oblasti. Nepoznám ani žiadne jaskyne v Slanských vrchoch. Ale nejako mi to ide k sebe. Možno je to aj prostredím. Prostredie je tam nádherné, z hradu vidieť les. Les, v ktorom je jaskyňa draka.
Toľko v krátkosti moje predstavy a zdroje inšpirácii. Je ich oveľa viac, ale nebudem vám tu všetko písať. Čo vaše predstavy? Vaše obľúbené hrady?
A prečo sú teda tie hrady fascinujúce a priťahujúce? Ja si myslím, že tam rád chodím, aby som tam našiel zdroj pre svoju rozprávku. Pamätám si ako sme šli s kamarátmi na nejaký hrad bicyklami. To nebola iba cesta, to bolo dobrodružstvo, alebo skôr výprava za dobrodružstvom. Napríklad ako sme išli do Turne. Cestou sme si dali prestávku u niekoho v záhrade, ale to sme nevedeli. Až pri jedení ríbezlí sme dostali privítanie. Ale to je už iný príbeh.
Venujem Miške Guldanovej a Petrovi Molnárovi.
