Predstavte si pustú zem. Niečo suché, čo dostáva vodu iba, keď prší. Kráčam pustinou a cítim smäd, chýba mi studňa. V diali uvidím nejakú čiernu bodku, ktorá ma zachráni. Nezachráni iba mňa, zachráni aj mnoho iných duší. O niečom takom je kniha Muž, který sázel stromy.
Milá poviedka nám otvára rozprávku pustovníka a starého ovčiaka. Medzi riadkami cítiť jemnú symboliku, ktorá vám napojí dušu. Starý ovčiak a putujúci majú odohráva otcovsko-synovský vzťah, otec a priateľ v jednej osobe. Ovčiak učí svojho „syna" najkrajšiu vec, akú môže. Vážiť si ľudské hodnoty, ako je viera a láska.
Kniha vonia ako keby ste sedeli v čajovni a zabudli na čas. Kniha chutí ako horúca polievka počas chladných jesenných dní. Je v nej fantasticky vykreslené prostredie; cítiť chlad, ale aj dym z fajky, ktorú pustovník fajčí. Takisto vidíte rásť stromy vo svojom srdci.
Keď som čítal knihu, zaháňala odo mňa zlé pocity spôsobené škaredým počasím. Vonku je hrozne, vietor a dážď nám klopú na okná a my ich nechceme pustiť dnu. Listy padajú zo stromov a obaľujú sa blatom. Túlavé topánky majú už tiež dosť a radšej budú neobuté. Hmly, počasie je akoby nevyspaté.
Skúste prísť domov, zohriať si čaj, jesť perníky a čítať knihu. Hlavný hrdina je rovnaký ako vy; hľadá niečo veselé, láskavé, nežné. Prechádza sa pustinou a nachádza človeka, starého ovčiaka. Ovčiak žije samotárskym životom a hlavnou náplňou jeho práce je sadiť stromy. Prečo? Dozviete sa v knihe.
Muž, ktorý sadil tie stromy je v mnohých veciach ako Malý princ. Nemám na mysli len knihu, ale takisto hlavných hrdinov. Obaja nájdu v životne ťažkej situácii niekoho, kto im zmení pohľad na život. Takisto ako Malý princ, aj Muž, ktorý sadil stromy Elzeard Bouffier, majú svoje hodnoty a hlavne obaja chránia to najdôležitejšie, na čom im v živote záleží.
Kniha je okrem krásneho príbehu plná filozofie, symboliky a lásky k človeku. Zdá sa, že sa autor ovplyvnil Saintom-Exupérym. V oboch prípadoch cítiť studňu. Antoine je pre mňa nevysýchajúcou studňou. Občas stačí len nejakú vetu prečítať a som nasýtený dobrom, láskou a vierou v lepšiu budúcnosť.
Podobne je to aj s Jeanom Gionom Keď čítate knihu a idete po daždi, akoby ste ani nezmokli. Má v sebe tú najkrajšiu vlastnosť, akú nám spisovateľ môže dať: byť človekom. Dej nám dáva pocit optimizmu a viery. Človek musí v niečo veriť, v lásku a dobro. Ak niečomu takému neverí, stráca sa zmysel jeho života. Podobne je to aj v tejto rozprávke. O mužovi, ktorý sa dostane k nádhernému pokladu. Poklad, čo vytvoril človek.
Sú v literatúre ľudia, ktorí akoby tvorili lúku. Keď sa po nej prejdú, začnú kvitnúť kvety. Po Jeanovi Gimovi začnú v záhrade rásť stromy. Strom je veľkým symbolom života, koľko pocitov a hlbokých spomienok v nás zanechávajú stromy?
Knihu zohnať v kníhkupectvách, ale aj v knižniciach.
Venujem dievčaťu, s ktorým chcem sadiť stromy.
PS: Kniha na webe: http://www.netlibrary.net/eBooks/Wordtheque/cs/aaaaaf.txt
Zdroj obrázkov:
<http://pages.infinit.net/poibru/giono/images/back_plantait.jpg> [cit. 2009-11-09]
<http://www.stromy.unas.cz/muz_stromy_obr/obalka.jpg> [cit. 2009-11-09]
