Josef Lada sa narodil v českej dedinke Hrusice. Bola zima, 17. december 1887. Keď som si pozeral Ladove obrázky zimy, cítil som jeho rodné Hrusice. Bola v nich dedina, jeho rodné miesto, kde sa šantil s chlapcami. V jeho kresbe o zime je presne to, čo píše jeho dcéra. „Vesnička uprostřed kopců a zalesněných vrchů, s průzračnou vodou v potocích a rybnících, s tetkami a strýci, s kamarády z hrusické trojřídky." (Ladová, 1999, s. 7) Ako trinásťročný opustil rodnú dedinu a vybral sa do Prahy. Neodišiel tam kvôli štúdiu, ale hľadal si živobytie. Na štúdium nebolo v tom čase ani pomyslenie.
Vtedy sa neučil maliarom, vyučil sa knihárom. Ešte pred jeho výučným listom mu však časopis Máj vytlačil prvé štyri kresby. Stalo sa tak v roku 1904. Táto životná udalosť je náhodne spojená s Karlom Čapkom. Bolo to presne v roku 1904, čo Karlovi vytlačil brniansky časopis Neděle básničku, teda jeho prvú publikačnú jednotku.
Po vyučení knihárskeho remesla sa dostal na štúdium maliarstva. Otvorili sa mu dvere budovy umělecko-průmylové školy. V tom čase tam chodila do školy aj ďalšia maliarska legenda, starší z bratov Čapkovcov, Josef. Neviem síce kedy tam Josef nastúpil, ale viem, že sa spolu s Karlom v rokoch 1908-1910 stretávali, keď Karel chodil na Akademické gymnázium. Možno sa občas stretli s Josefom Ladom, možno si zdvorilostne vymenili klobúky a možno je to len mojou fantáziou.
V roku 1904 zomrel Ladov otec. Vrátil sa do Hrusic, aby sa navždy rozlúčil s mamkou. Miloval krajinu okolo Hrusic. Jazdil síce aj do Krušovic, ale Hrusice, to bolo jeho detstvo, život, inšpirácia a krása. Hrusice stvárnil vo svojej legendárnej knihe Vzpomínky z detství.
Počas štúdii maľoval sám, sám sa učil a bohužiaľ nemohol doštudovať. Nemal podporu z domu, zomrel mu otec a tak musel opustiť školu. Ale v tom čase vychádza jeho prvá obrázková kniha Moje abeceda.
Určite poznáte nášho básnika, umelca a majstra, Jána Smreka. Okrem jeho ľúbostnej lyriky a vydávania časopisu Elán, mal aj nádhernú tvorbu pre deti. Myslím, že všetci sme sa učili a veselo sa bavili na jeho Maľovanej abecede. „Filoména, chudera, sadla vedľa šoféra. Filoména jajká, že mu smrdí fajka." (Smrek, 2008) Ladova Moje abeceda je vlastne to isté. Každé písmeno má svoju rečňovanku. Každé písmeno má svoju hodnotu, svoj príbeh, svoju krásu. Presne takisto ako je to v Smrekovom prípade. „Sviť, měsíčku, sviť, ať mi šije nit, šiju, šiju si botičky do sucha i do vodičky." (Lada, 1991) Lada si v tejto knižke obrázky namaľoval sám. Pre mňa sú tieto obrázky cestou do snenia, fantázie, utváram si v nich svoj príbeh. Príbeh farieb.
V roku 1907 sa Lada spriatelil s Jaroslavom Haškom. Zoznámili sa na Myslíkově ulici a Hašek tam redigoval časopis. Hašek bol človek, ktorý sa rád túla, rád vystrája, ale ukázal neraz svoju ľudskosť. Spolu s nórskym spisovateľom Björnsterne Björnsonom, autorom nórskej hymny, sa postavil za slovenský národ v roku 1907 kvôli udalostiam v Černovej.
Alena Ladová spomína vo svojej knihe na jednu z prvých spomienok týchto priateľov. Píše, že otca zaujal veľký kocúr Bobeš, ktorý spával „na nejvyšších čtyřech příčkách stojácího věšáku." (Ladová, 1999, s. 118) Hašek si kocúra veľmi vážil a dokonca mu vraj aj vykal. Časom sa z týchto ľudí stali priatelia, ktorí pre seba niečo znamenali. Existuje mnoho príhod, čo spolu vyparatili. Napríklad príhoda ako Hašek vyhodil Ladu z okna krčmy, lebo ani jeden z nich nemal peniaze. Alebo ďalšia príhoda, keď spolu bývali a Hašek šiel privítať abonetku s puškou v ruke. Obaja mali radi prírodu a mali k nej taký vzťah, v ktorej sa mohli túlať. Hašek bol nesmierne túlavý, rád sa prechádzal a pozoroval okolie. Potom o tom niekedy napísal do novín. Lada jeho fejtóny vďačne ilustroval.
Josef Lada si ukladal pamiatky po Haškovi. Zanechal mu maliarsku dosku, na ktorej Hašek varil. Takisto si zanechal aj účet, ktorý mu Hašek raz vystavil. Ale je tu ešte jeden poklad, ktorý ostal po Haškovi. Jedna pohľadnica z výletu, kde okrem mnohých a mnohých podpisov bol aj Haškov. „Milý Pepíčku! Právě jsem přišel ze záchodu. Tvůj Hašek." (Ladová, 1999, s. 122)
Hašek ako novinár by sa uplatnil aj v tejto dobe. Bol niekedy až prehnane satirický. Jeho legendárna poviedka „Moje zpověď" je typický príklad ostrej satiry. On rád preháňal, písal humorne a potom sa z toho smial. Upozorňoval na to, čo sa mu nepáčilo, ale takým svojim spôsobom. Napríklad v jednom článku reaguje na nemeckú agresivitu voči Čechom. Lada tie obrázky neraz legendárne kreslil, zanechával v nich Haškovu výpovednú hodnotu, jeho humor, i Haškovu hyperbolizáciu.
V súčasnej dobe sa hovorí, že noviny sú zlé, že sa v nich píše iba o tom, kde koho kto zabil, kde sa stala autonehoda a ako sa tí redaktori na tom vyžívajú. Takisto počúvam, že dnes sa bulvár vyžíva, že sa píšu všakovaké intímne udalosti o „osobnostiach". Ale to nebolo iba dnes, to bolo asi v každej dobe. Karel Čapek tvrdil, že ľudia veľmi radi čítajú niečo zlé o iných, lebo o nich sa nič zlé nepíše. A to je ďalší dôvod prečo ho mám radšej. Hašek to podľa mňa takisto neznášal. I napísal jeden nádherný fejtón o tom; píše v ňom o tom, že je „lokálkař" a nemá čo robiť. Potom stretne nejakého chlapíka v krčme a spovedá sa mu, že novinári to majú ťažké, lebo nikto sa nezabíja, žiadne dieťa nezabíja svojich rodičov, atď... Ukončí celý fejtón tým, že mu ten chlapík pľuvne do obličaja.
Vzťah s Jaroslavom Hašom vyvrcholil do tej podoby, že Lada ilustroval jeho najvzácnejšiu knihu. Raz Hašek Ladovi sľúbil, že mu bude ilustrovať román. Bolo to v roku 1921, Hašek sa vrátil z Ruska a rok nato poprosil svojho priateľa, aby nakreslil obálku na slávny román. Bohužiaľ, slávny fejtonista nikdy svoj román nedokončil. Zomrel v roku 1923, opustený a sám. Dokonca ho nechceli ani pochovať. Bolo to aj preto, lebo Hašek bol veľký antiklerikalista. Nejeden jeho fejtón je taký protikresťanský. Nakoniec ho pochovali, ale na pohrebe nebol žiaden jeho priateľ, dokonca ani Josef Lada.
Josef Lada umrel oveľa neskôr. Zomrel 14.decembra 1957 v Prahe. Bolo to veľmi smutné hlavne pre jeho dcéru, lebo jej neodišiel iba otec, ale hlavne najlepší kamarát. Bol to čas, keď sa organizovala oslava jeho 70. narodenín. Na tej oslave sa mu chcelo mnoho ľudí vyznať a povedať mu, čo pre nich znamená, čo im odovzdal.
Nikto mu nepovedal, že v jeho obrazoch je kus dojemnej ľudskosti. Je rozprávkový, ale reálny. Jeho fantázia v obrazoch je nádherná. Lada je neuveriteľne inšpiratívny, jeho ilustrácie, to nie sú len obyčajné ilustrácie, to je kus niečoho, kde by som stále chcel byť. To je cesta do nádherného, detského snenie. Nikdy nebol slávny umelec, nikdy sa o ňom neučilo v škole. Stále sme sa učili, že to bol iba človek, ktorý ilustroval Švejka. Ale to je veľmi chudobné ohodnotenie takého človeka. Pre mňa navždy ostane ako priateľ, ktorý ma dostáva do Haškovho sveta a jeho komických farieb. Pre mňa navždy ostane človekom, ktorý maľuje príbehy.
PS: Pre obdivovateľov: <http://www.youtube.com/watch?v=mM6p0bSU548>
Zoznam bibliografických odkazov:
LADA, J. 1991. Moje abeceda. Praha : Albatros, 1991. ISBN 80-00-00077-6.
LADOVÁ, A. 1999. Můj táta Josef Lada. Praha : Riosport-press, 1999. 193 s. ISBN 80-86221-19-9.
SMREK, J. 2008. Maľovaná abeceda. Bratislava : Elán, 2008. ISBN 978-80-969591-2-9
VÁLEK, I. 2003. Haškovi v pätách. Martin : Matica Slovenská, 2003, 199 s. ISBN 8070907169 (viaz.)
8070907169
<http://radulinka.blog.cz/0806/josef-lada> [cit. 2009-06-26]
Zdroj obrázkov:
<http://www.monika.cz/darky/kalendare/Josef-Lada_Jaro_45-x-33_A4-.jpg> [cit. 2009-06-26]
<http://lh5.ggpht.com/_mAqHkBIimEs/ST8D8AvhinI/AAAAAAAAH2g/MZsAOinaLns/skenovat0001.jpg>
