Keď som ešte študoval, v knižnici sa na mňa usmievala kniha s názvom Muži v ofsajdu. Bola tam Modlitba za Viktorii Žižkov, pri ktorej ma chodili upozorňovať knihovníčky, aby som sa toľko nesmial.
On dokázal písať s neuveriteľným humorom. Chvíľku nechal čitateľa, nech si ho dej knihy podmaní. A potom ho pošteklil svojim vtipom tak, že sa chudák čitateľ váľal po zemi.
Pamätám si hneď prvý zápas, kde sa Eman a „pan Načeradec“ stretli. Najprv ma to vtiahlo do zápasu, a to Slávia mala v tom čase snáď najlepšie mužstvo na svete. Geniálne vykreslil atmosféru futbalu s párkami, pivom a dvoch hrdinov knihy.
Vedel som, že vo filme hrá Jindřich Plachta v úlohe otca. To bola postava presne pre neho. Nikoho iného som si nevedel predstaviť v tvári starého otca.
Je to nádherný humor, ktorý zbližuje dvoch futbalových fanúšikov. Jeden je slávista a druhý miluje Viktorku Žižkov. Dokonca si vyberie manželku a spolu fandia Viktorke. (Zaujímalo by ma či aj v tom čase hrávali svoje zápasy v nedeľu 10:15)
Krásny príbeh mladého človeka, ktorý získa zamestnanie neuveriteľným spôsobom. Takisto tam je „pan Načeradec“. Tomu doktor prikázal, aby chodil na kopanou. Nemá problém vyhodiť príbuzných a rozčuľuje sa. Je vôbec spravodlivé, aby mal človek príbuzných? (Hlavne, keď prídu počas zápasu.)
„Pan Načeradec“ je nádherným príkladom, ako Poláček stupňuje svoj humor. Keď „pan Načeradec“ otvorí dvere, ide večerať a začne sa hádať s manželkou. Deti sú zvedavé, prečo sa rodičia hádajú. No, a tak zlostný otec rodiny začne najprv jemne „Papejte!“ Keď je viac vytočený, zvýši hlas a povie „Jezte!“ Na ďalšej strane je už taký vytočený, že skríkne na deti „ŽERTE!!!“
Je to nádherná kniha, ktorá vlastne ani nie je o futbale. Je tam mnoho humoru, ľudských vlastností a nezabudnuteľného Načeradca. (Vo filme ho hrá Hugo Haas a tam je dokonalý)
Karel Poláček napísal ešte ďalšie knihy a pracoval v Lidových novinách. Bola to nádherná redakcia, kde písali ľudia ako Karel a Josef Čapek, Eduard Baas a mnoho iných.
Keď Karel Čapek zomrel, Karel Poláček o ňom napísal článok. Bolo v ňom, že Čapek mal „zlaté ruce“. Pamätám si, že tam bola nádherná veta. „Príroda mu ukázala svoje srdce.“ Za tento článok som mal Karla Poláčka veľmi rád. Ukázal, akí vzácni priatelia to boli.
Kde som však prvýkrát čítal o Karlovi Poláčkovi? To meno nemám z literatúry. Objavil som ho pred rokmi na webe holocaust.cz. Raz som sa začítal do spomienky o ňom. „MŮJ OTEC KAREL POLÁČEK“
To bolo také nádherné čítanie, pri ktorom voňali buchty. Nádherne popisuje svoj vzťah s otcom. O tom, ako chodievali do Rychnova alebo, ako otec večeral na Vinohradoch, pretože bol „pátečník“. Tak ako rástla, začala tušiť, čo sa deje. Životná družka jej otca pripravila pre ňu dokumenty, aby mohla nastúpiť na vlak do Anglicka. (Nenašiel som ju tu.)
Karel Poláček ma židovský pôvod a počas vojny pracoval v židovskej náboženskej obci. Keď sa však dozvedel, že jeho životná družka musí ísť do transportu, dobrovoľne sa tam prihlásil. Ich kroky nasledovali do Terezína. V tom čase napísal aj Bylo nás pět.
Karel Poláček je tiež obeťou holokaustu. Keďže dnes je Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu, rozhodol som sa mu venovať tento blog. Židia veria, že kameň je trváci, a tak aj spomienka na zosnulého by mala pretrvávať. Rád by som Karlovi Poláčkovi položil kamienok na jeho hrob.
Odpočívaj v pokoji, môj drahý spisovateľ!
Obrázok: https://img.discogs.com/blUBXNfcF5OvU1sx8th6PJtLFlI=/fit-in/600x600/filters:strip_icc():format(jpeg):mode_rgb():quality(90)/discogs-images/R-8620877-1465308328-4517.jpeg.jpg
Odkazy:
Prečo židia kladú na hroby kamienok? https://old.katolickenoviny.sk/44-2016-preco-zidia-kladu-na-hroby-kamienok/
Dcéra a jej spomienky: https://www.holocaust.cz/zdroje/clanky-z-ros-chodese/ros-chodes-1999/kveten-10/muj-otec-karel-polacek/
Dcéra a jej spomienky 2: https://www.holocaust.cz/zdroje/clanky-z-ros-chodese/ros-chodes-1999/cerven-11/muj-otec-karel-polacek-2/
Zoznam detí vo vlakoch Nicholasa Wintona: http://www.nicholaswinton.com/WintonsList/list.htm
