Chýbajú mi tie časy, keď som hral futbal. Chýbajú mitréningy, chýba mi Agátová ulica, ale aj Medená. Dodes si pamätám ako sme poMedenej ulici chodili z tréningov domov okolo benzínovej pumpya čakali na električku a potom sa viezli veselo domov. Spoluhráčvytiahol fľašku a chválil sa, že má víno, ale v skutočnosti to boliba jablkový džús. Krásne boli cesty autobusom, keď sme chodili cez celé mestodomov až k fontáne. Neraz poniektorí z nás boli dolámaníz tréningu, unavení a keď sme prišli domov, zapli sme si ligu majstrova pozerali sme, fandili a tešili sa, keď naše obľúbené mužstvo vyhrá.
Fandenie, pocit, keď sedíme na ihrisku a čakáme, kedynaše mužstvo strelí gól. Krik, pri niektorých až šialenstvo, to všetko sommiloval. Dokonca aj reči poniektorých starších fanúšikov nado mnou, ktorí sícepotichu rozprávali, ale keď rozhodca zle odpískal, tak zazneli hlasy, „ Co ši ligol píšťalku?" „Rozhodcovimrkvu!" Čo si sa s koňom zrazil?" a pod.
Našťastie futbalové spomienky neostali iba v našomvnútri. Našiel sa ktosi, kto ich knižne spracoval, vydal. Správnou knižkou prefutbalového fanúšika je kniha od Karla Poláčka, Muži v ofsajdu.
Redaktor Lidových novín medzivojnového obdobia dokázalvytvoriť krásny epický príbeh, v ktorom človek nájde radosťs futbalového zápasu, otcovsko-synovské hádky, chuť po zápase, reportážfutbalového zápasu, hádku futbalových fanúšikov, radosť po góle, lásku mužaa ženy, medzinárodný zápas, svadbu a mnoho iného.
Krásny je začiatok, keď syn nechce vstávať, lebo sa mu snívasen o futbalovom zápase. Jeho otec je tiež veľký prívrženec ViktórieŽižkov(dokonca sa za ňu modlí). Má rád svojho syna, ale ako správny otec,pôsobí káravo. Dosť často ho sekíruje, kritizuje, biľaguje, odcudzuje. Syn nemáprácu, vracia sa domov nad ránom a doma ničím nepomôže. Otec mu dohovára,ale „Dalšísvoje názory sděloval čtyrem stěnám." (Poláček, 1982, s. 19)
Obaja majú jedno spoločné, ich srdce bije pre ViktóriuŽižkov, obaja jej fandia, zbožňujú jutak ako dokáže mať fanúšik rád svoje mužstvo. Problém nastane v tom, keďmladý Eman chce odísť na zápas, pretože jeho bájna Viktória hrá proti Slávii.Chce sa na zápas dostať stoj, čo stoj, má v sebe neuveriteľnú chuť pozápase. Otec mu však nedá peniaze na lístok, pretože syn je vraj lenivý robiť.Preto musí mladý zápoliť s vlastným svedomím. „Rázem se rozhodl. Na hřiště se dostat musí! Udělá to jako za dobnevinného mládí, kdy nevynechal ani jeden zápas na Ohradě, ačkoli nikdy nemělna vstupné." Hneď nato zistil, že preliezť davom nemôže, lebo ho hneďuvidia. V jeho hlave sa rozblysol ďalší nápad, „Eman vyšvihl se na jeden z těch stromů, nedbaje protestů obyvatel,kteří spatřovali v jeho příchodu porušení svých dávnych výsad."(Poláček, 1982, s. 27)
Pamätná je aj hádka futbalových fanúšikov, ktorí sa hádajúa fandia svojmu obľúbenému mužstvu. Fanúšikovia sa dokážu tešiť, skákať,radovať sa z gólov a vôbec nemyslia na verejné obyvateľstvo. „Hromový povyk „gól" otřásl Letnou. Jakási chůvav parku lektnutím upustila láhev s mlékem." (Poláček, 1982, s.29)
Karel Poláček krásne vyfarbil nielen fanúšikov, ale celkováatmosféra futbalového zápasu je podaná tak, že som mal pocit, akoby som sedelna Letnej a cítil vôňu párok, orieškovej čokolády, piva a kadečohoiného. „V hledišti je slunná, radostnánálada. Kolem bariér promenují lepší páni s lepšími slečnami. Páni jsouhrdi a ruměni a slečny švitoří. Výboři poskakujú jako kosi potrávniku. Občané v bílych kabátcích řvou zofale a úpenlivě: „Oříškováčokoláda, kanoldky, žvýkací guma!" - Jiné bíle kabátce odpovídají zvučnýmbarytonem: „Horký čaj, limonáda, pivo, párky!""(Poláček, 1982, s. 150)
Okrem veľkolepého príbehu, ktorý má svoj začiatok nafutbalovom zápase, Poláček krásne využíva svoj humor. Hyperbolizuje svojepostavy, graduje svojim humorom. „Taképan Načeradec připojuje se k domluvám své manželky. Povzbuzuje nejprvejemným : „Papjete!" Načež fouká starostlivě do polévky. Když jeho výzva mijí seúčinkem, nachmuří brvy a velí :„Jezte!" Dojí polévku a sveřepě hledí na své děti. Náhle zařve : „Žerte!"a uhodí do stolu, až sklenice poskočí." (Poláček, 1982, s. 70)
Pri čítaní som opäť chodil po Prahe, uvedomil som si, čo nanej mám vlastne rád. Chodil som s Emanom po Žižkove, po Letnej, po Nuslí,dokonca aj na Staroměstském náměstí. Karel Poláček mi umožnil vo svojej knihepozerať sa na pražské domčeky. Trochu mi pripomínal Čapkov cestopisný štýl.
Karel Poláček mi ukázal humor, taký ten futbalový. Dokázalsa pozerať na človeka ako na fanúšika, romantika. Smial som sa, šteklil masvojim smiechom, niektoré pasáže som si musel prečítať viackrát a stálesom sa na tom bavil. Knihu by som odporučil každému, kto má chuť po humore,takom tom láskavom. Štýl a kompozícia pôsobia jednoducho, prečítate to veľmirýchlo. Tešte sa hlavne na modlitbu za „Viktori Žižkov".
Knihu zohnať hlavne v knižniciach, kníhkupectvá junemávajú. Našiel som len: <http://www.neoluxor.cz/knihy/beletrie/literatura-ceska/muzi-v-ofsajdu-d3t93872>[cit. 2009-01-04]
<http://www.czech-books.com/catalog/all/used_rare_and_collectibles/mu%C5%BEi_v_ofsajdu_used>[cit. 2009-01-04]
Bibliografický odkaz:
POLÁČEK, K. 1982. Muživ ofsajdu. Praha : Československý spisovatel, 1982. 240 s.
Zdroje obrázkov:
<http://antikvariat.hubatacernoska.cz/data/eshop-knihy/1372.jpg>[cit. 2009-01-04]
<http://www.radioservis-as.cz/archiv/3000/images/30_16.jpg> [cit. 2009-01-04]
