Čím začať? Guľôčkami. Určite poznáte tu Werichovu vetu „Ale tady jsem nehrál kuličky“. (Ak nie, prečítajte si jeho rozhovory s ním.) Je to nádherné čítanie človeka, ktorý mal svojho Voskovca a ako ho krásne tituloval vo svojej korešpondencii.
Kalkulujem, že všetci máme toho svojho Voskovca alebo Wericha. Skrátka a dobre, niekoho, s kým rastiete a vzájomne sa formulujete. My sme spolu zabíjali mravce tehlami, boli Tomom Sawyerom a Huckom Finnom, hrali futbal a počítačové hry. Pamätám si ako sme spolu dokonca formátovali hardisk. Dodnes sa stretávame a dokážeme si nájsť na seba chvíľu, aby sme robili voloviny tak po svojom.
Ako sme tak rástli, zistili sme, že čítame rovnaké knihy. Zažil som už nejeden literárny večer, či už vo dvojici alebo v nejakej skupine ľudí. Musím sa priznať, že s nikým iným som sa tak nedokázal porozprávať o knihách ako priamo s ním. (A to teraz nemyslím, že rozhovory o knihách s inými ľuďmi boli zlé alebo menejcenné. Neboli také osobné, pretože som tých ľudí toľko nepoznal.)
Ani jeden z nás nemá k literatúre vedecký vzťah. (Dobre, ja som mal trochu na vysokej škole teóriu literatúry, ale dodnes neviem, čo je to rodový synkrétizmus alebo asketizmus ľudskou tvárou.) Naučil som sa, že literatúra nie je umenie, o ktorom sa ideme rozprávať. Ja som sa knihy naučil vnímať ako osobný rozhovor s rozprávačom, kde žijem príbeh niekoho iného. To ma učí počúvať, hĺbkovo bádať človeka.
Myslím si, že ten rozhovor s knihou a o knihe nemôžem mať s hocikým. Pretože spoločné knihy nás formujú, vzájomne spoznávajú a rovnako si prostredníctvom príbehov z kníh dokážeme vymeniť pocity z reálneho života. Pri Vladovi je to pochopiteľné, predsa len, poznáme sa od mala.
Aké knihy nás spájali? Ťažko povedať, čo všetko sme si prečítali spoločne. On ma tak trochu naučil mať rád sci-fi, ja som mu rozprával o Karlovi Čapkovi. Čítali sme spoločne Poviedky A.E. Poea, zamilovali sa do Romaina Rollanda a prelistovali sme kadečo iné. Prirodzene, že existuje jedna kniha, ktorá nás spoločne spája a ktorú poznáme obaja naspamäť.
Je to presne tá kniha, ktorá ma naučila čítať pri chladničke. (Teda pri nej sa inak ani nedá.) Odtiaľ používam odpoveď na otázku „Chutilo?“ „Ako od mamy.“ Nájdeme tam obľúbené výroky, že nie je tragédiou narodiť sa hlúpym, ale hlúpym zomrieť. Takisto aj to, že bez lásky je človek iba mŕtvolou na dovolenke.
Zdá sa, že Troch kamarátov som sa začal vnímať ako generačnú literatúru. Je to niečo podobné ako s knihou Večne spievajú lesy. Mám na ňu iný pohľad
Troch kamarátov som začal čítať ešte počas strednej školy. Ja sa vám k niečomu priznám. Spočiatku mi Gottfried liezol hrozne na nervy. Ako tam podpichoval do Robbyho a ako mu dával rady do života. Robbymu som hrozne fandil. Dokonca som cítil tu pomarančovú vôňu Pat, keď mu zaspala na ramene.
Čím som starší, Gottfried mi je bližší. Ten jeho elegantný spôsob plného života a lásky. A akási prirodzená kamarátska loajalita, ktorá sa stáva legendárnou. Ako som si ho postupom knihy obľúbil a ako som rumázgal, keď sa na konci udialo to, čo Remarque (dosť často) robil so svojimi najmilšími hrdinami.
Traja kamaráti je téma na nejeden večer. S Vladom o tom rozprávame už roky. Keby v Košiciach otvorili reštauráciu s rebierkami na kapuste, šli by sme tam. Kuchár by sa mohol volať akokoľvek, my by sme mu hovorili Alfonz.
Alfonza síce v Košiciach nemáme, ale vždy nás čaká verný Karl. Čo by bol Karl bez Troch kamarátov? Ale o tom inokedy.
PS: Ďakujem Viviane2 za inšpirácie. Predsa len, tie z jazera vedia ako na mňa.
Ak sa vám článok páčil, zahlasujte aj vo VYBRALI SME. (Ďakujem.)
Mám aj Facebook :-)
