Keďže som o necelé štyri mesiace otvoril dvere Alma mater ako študent knhovníctva, odpoveď prišla celkom rýchlo. Mal som šťastie. Štúdium si ma podmanilo a knihy začali formovať môj život. Bolo to nádherné štúdium a ja som zaň vďačný. Vďaka nemu sa vo mne začalo formovať poznanie, a kde sa to mohlo krajšie začať, ak nie práve pri knihách?
Literárny vývoj každého jedného človeka je rozdielny. Je to prirodzené, pretože každý z nás je iný. Predsa len, žijeme iné životy.
Stretávam sa s ľuďmi a mnoho z nich sa ma pýtajú tie isté otázky. Napríklad, ako majú začať čítať knihy alebo čo by som im odporúčil. (Napríklad, mne sa páčila tá dektívka, poznáš niečo iné?) Ono to človeka teší, pretože mi ľudia prejavujú dôveru.
Mám ešte jednu zaujímavú skúsenosť s niektorými ľuďmi. Prosím vás, neospravedlňujte sa mi za to, že čítate knihy pomaly. Pokiaľ čítate jednu knihu dva roky, nie je na tom nič zlé. Čítanie kníh nás formuje. Berieme si ich do práce, čítame ich v autobuse, berieme si ich do postele. Je úplne prirodzené, že so samotnou knihou si vytvárame svoj, špecifický vzťah.
Hoci som informatik, ktorý pracuje s najnovšími technológiami a som otvorený myšlienke digitalizovať a publikovať elektronické knihy, je tu niečo, čo nám moderné technológie nedajú. A to je ten pocit a vzťah, ktorý sme s knihou prežili. Je to náš artefakt, o ktorom s takou láskou vieme hovoriť. Pokiaľ čítate knihu dlhší čas, je to prirodzené. Nie je to len ten príbeh, ktorý sa odohráva vo vnútri, je to aj náš príbeh. No a ten pocit vlastných príbehov je niečo, čo nejakú dobu budeme potrebovať.
Ten pocit, keď vás chytia, že v škole nedávate pozor, ale čítate knihu, je nenahraditeľný. Je to niečo ako, keď sa pozeráte na spolužiačkine nohy a ona sa tvári pohorčene. Druhý deň si vezme sukňu a neodpustí vám, pokiaľ jej hanblivými očami nenaznačíte, že by tie sukne mohla nosiť častejšie. Presne to je to, keď vás chytia s knihou v ruke počas hodiny.
Vytvorme si sociálny experiment! Využijeme svoju intuíciu. Nechajme, aby si tá kniha vybrala nás! Predstavme si knižnicu alebo antikvariát ako hanblivé oči. Tie pravé si nás nájdu. Keď pôjdem nabudúce na potulky, pochválim sa vám, čo som si vzal.
Pokojne však začnite. Dajte mi vedieť, ktorú knihu čítate, čo vás k nej viedlo. Ja pevne dúfam, že sa cez tie knihy si začneme rozprávať vlastné príbehy. Ja som začal čítať Roberta Holdstocka a dostal som sa k nej tak, že mi ju niekto v diskusii pred 10. rokmi odporučil.
PS: Pokiaľ nečítate knihy, tiež na tom nič zlé nie je. Ste samozrejme takisto vítaní v našom experimente. Každý z nás sa môže niečomu priučiť.
