Dovolím si tvrdiť, že podobné knižné kluby existujú po celom svete. Stredne sa pár známych, rozprávajú o čom čítali, pijú kávu a cítia sa uvoľnene. Snáď nebudem veľmi trúfalý, keď poviem, že sám som členom niekoľkých knižných klubov v kaviarňach. (Akurát to neformalizujeme, veselo sa bavíme a máme radi podobné detaily na knihách.) Rozhovory o knihách musia prísť uvoľnene, spontánne, jemne. Knihy sa nesmú znásilňovať, treba ich prežívať. S knihami má človek vzťah, ktorý mu čosi pripomenie. Zmrzlinár v starej Aide na Poštovej ulici to vnímal podobne. V čom bol jeho knižný klub výnimočný?
Bola streda, pol piatej a celou Poštovou ulicou sa rozliala vôňa kávy. Otvorili sa dvere a vošlo dievča. Usmiala sa na zmrzlinára a sadla si. Porozprávali sa o tom, čo robili počas dňa. Zdôverila sa mu, že sa jej páči hanblivý chlapec. On jej musel sľúbiť, že to nikomu nepovie. Prišiel ďalší chlapec, ktorý mal vytiahnutú košeľu a machuľu na nej. Očividne si to ani nevšimol, pretože sa tváril prirodzene. Zmrzlinár a dievča sa na seba pozreli a pohľadom si naznačili, že budú hrať nevinné divadlo.
Začali sa zbiehať ľudia na knižný klub. Ono to nevzniklo ani ako knižný klub, ale skôr ako úcta k starému zmrzlinárovi. Najprv prichádzali za ním študenti, ktorí mu hovorili o svojich problémoch a on ich utešoval. Občas im nechal kávu zadarmo alebo zákusok na zlepšenie nálady. Dievčatám skladal poklony a hovorieval, že z toho koláča rozhodne nepriberú. Chlapcom dával rady, na aké zákusky by mali dievčatá pozývať. No a potom im nenápadne podložil knihy. Oni si to čítali a potom mu o to hovorili. A tak vznikal knižný klub. Stále tí istí ľudia, ktorí so starým zmrzlinárom, starli pri knihách.
Bola streda, sedelo v Aide niekoľko ľudí a rozprávali sa. Najprv, aký bol deň, čo bolo v práci. Niekto pridal príhodu o tom, že videl suseda, ako kradne soľ v obchode. Zmrzlinár bol múdry človek a naučil ich používať fantáziu, meniť tón reči a rozprávať o bežných udalostiach ako o príbehoch. Hovoril im, že, keď rozprávajú ako noviny, znie to nudne. A tak si podaktorí chlapci začali pred dievčatami vymýšľať a najviac to prirodzene išlo tomu, ktorý mal machuľu na košeli. Ako sa to naučili? To všetko našli v knihách. A tak zámerne menili slovosled, vytvárali si vlastnú štylistiku, menili tón hlasu a radi citovali časti v knihách. (To bolo úsmevov, keď vedia, ktorú knihu myslia.)
Zatúlali sa tam dvaja cudzí chlapci. Pozdravili sa a spýtali sa či je zatvorené. Zmrzlinár ich posadil k stolu, spýtal sa ich, ako sa majú a nech sa pridajú nejakými zábavnými historkami. Chlapci začali rozprávať ako noviny a nerozumeli odkiaľ ostatní majú takú slovnú zásobu.
„Odkiaľ viete, že to takto povie?“ spýtal sa jeden.
„Bolo to v rovnakej knihe,“ povedala dievčina, tajomne sa usmiala a pozrela na zem, aby ju nikto nevidel.
„Ja knihy veľmi nemusím!“ skríkol jeden a všetci boli ticho.
Zmrzlinár sa zrazu dostal do situácie, v ktorej bol nerád.
Zmrzlinár sa pozrel na toho druhého a opýtal sa ho pokojným hlasom či takisto nemá rád knihy. Chlapec sa pozeral na všetkých okolo a mykol plecami.
„Vy tu čítate knihy? Ja som čakal nejakú zábavu! Ste ako moja sestra!“ vrieskal ten druhý. Otočil sa, tresol dverami a šiel.
Druhý chlapec stál pri nich, oni ho prijali medzi seba a zhovárali sa ďalej. Bol tichý, hanblivo sa po každom pozeral a hanbil sa za seba. Bol zvyknutý z partií, kde sa kohúti bijú o sliepky. Tu sa ľudia k sebe správali s úctou, hašterili sa, ale v dobrom. Doberali sa, chytali za slovíčka, usmievali sa tak, ako si predstavovali svojich knižných hrdinov.
Zmrzlinár ho sledoval a usmieval sa. Zdá sa, že dokázal pochopiť, ako sa mladý chlapec cíti.
„Prečo tvoj kamarát tak škaredo kľal?“ opýtal sa ho jeden z členov knižného klubu.
„Pretože jeho sestra sa stále povyšuje nad ním. On sa to snaží na druhých,“ usmial sa.
„Prečo sa nad ním povyšuje?“ nerozumel mu zmrzlinár.
„On má učňovku a neprizná to, ale trápi ho to. Proste sa bojí, že žiadna normálna žena nebude túžiť po takom úbožiakovi, ktorý na viac nemá,“ vysypal to zo seba.
„Čo vlastne robí?“ spýtali sa ho ďalši.
No, a tak chlapec robil v električkovom depe. Opravoval električky, keď sa pokazili. Bol zručný, šikovný, len si neveril. Nemal ho kto nakopnúť. Za to jeho sestra sa dostala do spoločnosti ľudí, ktorým chýbala fantázia, humor a city. Chcela každému dokázať, aká je vzdelaná, koľko toho prečítala a všetko možné okolo toho.
Zmrzlinár ich naučil, že knihy sa nesmú čítať povrchne ani sa o nich takto vyjadrovať. Keď sa pozeral na ľudí okolo, bolo mu ľúto oboch chlapcov. Niečo s tým urobí.
Chlapci prišli aj druhý krát. Boli uvoľnejší, ľudia sa s nimi bavili.
„Ale ja nečítam žiadne knihy,“ povedal ten, ktorému sa sestra smiala.
„A ja mám na košeli každý týždeň machuľu a nikto si to nevšimne!“ povedal s humorom chlapec s fantáziou.
„A ja som, ako malý chlapec ukradol noviny z kostola,“ prezradil nevinne ďalší chlapec.
Všetci sa smiali, zmrzlinár im rozprával príbehy o vznešených čitateľov. To sú tí, ktorí opovrhovali tými, čo nečítali knihy. Takí, čo prečítali len povrch, ale do hlbšieho niečoho sa nepúšťali.
„Kamrát mojej sestry hovoril, že prečítal Silmarilion za jedno poobedie,“ zrazu vybehlo z neho.
„V takom prípade asi čítal iného Tolkiena, ako my všetci.“ prezradil zmrzlinár a usmial sa naň.
No, a tak sa skamarátil aj chlapec, ktorý nečítal s ľuďmi tam okolo. Vzali ho medzi seba, smiali sa s ním a počúvali ho príbehy. Nenútili ho čítať knihy ani sa mu nesmiali. Pýtal sa ich však na to, o čom je Ostrov pokladov a ďalšie knihy.
O nejaký čas bola úplne obyčajná streda. Boli tri hodiny poobede a zmrzlinár si robil čaj. Pozrel sa či niekto neprišiel. V zadnom rohu sedel chlapec s otvorenou knihou a napísal si na papier. „V jisté podzemní noře bydlel jeden hobit“.
Zmrzlinár mu doniesol čaj a nejaké jedlo, ktoré vyhrabal v sklade.
„Po prvej kapitole budeš poriadne hladný. Zdá sa, že kamarát tvojej sestry by v Hobitovi nič také nenašiel. Ani to, aké šaty mala Tinúviel,“ potmehúdsky sa na neho usmial.
„Kto je Tinúviel?“ opýtal sa zvedavo.
„Povedz to meno tej, ktorú budeš milovať. To je najkrajší príbeh lásky, o akom som kedy čítal. Ani Tristan a Izolda sa mu nevyrovnajú, dokonca ani s nápojom lásky,“ povedal mu a nechal ho čítať.
Prečo je tento knižný klub trochu iný? Pretože podobných ľudí vychoval stovky. Nejde ani tak o to či začali čítať alebo, čo prečítali. Zmrzlinár so svojimi koláčmi a kávou v starej Aide na Poštovej ulici im vytvoril priestor pre rozprávanie vlastného príbehu. Ľudia tu našli sami seba, začali sa mať radšej. A to len preto, lebo ich niekto vypočul a povedal im, že sú normálni. (A to na to nepotrebovali žiadne aury, čakry, ani motivačné sľuby.) Najväčšiu motiváciu nám dávajú ľudia, ktorí nás vypočujú, usmejú sa na nás a dajú nám náznakom pocítiť, že je všetko v poriadku.
Po rokoch prišiel už dospelý muž za zmrzlinárom.
„Viete, že ste mi veľmi pomohli? Zrazu som si uvedomil, že som vyrovnaný. Mimochodom aj Tristana a Izoldu som si prečítal. Prečo ste to urobili?“ povedal mu.
„Raz som sa dostal k jednému denníku. Tam bola taká krásna veta. Nikto ešte neochudobnel tým, že pomáhal druhým,“ povedal mu a obaja vedeli, komu tie slová patria.
Knižný klub sa stretáva dodnes. Je na inom mieste, pretože stará Aida už neexistuje. Každú stredu, keď som v meste, myslím na nich. Ak zabočím na Poštovú ulicu, stále cítim vôňu kávy a zbieram príbehy starého zmrzlinára.
