August 2025 – Komenského ulica v Košiciach
„Akú si mal cestu z lesa?“ opýtal som sa ho hravo.
„Šiel som kolo Sabinova, ale skomplikovali mi cestu dvaja vlci,“ usmial sa rys a pozrel sa mi do očí.
„Čo urobili?“ bol som zvedavý.
A cestou prefrčala električka.
„Oni nič. Nejakí pytliaci ich chceli zbaviť života, ale mali smolu,“ pošteklil ma pohľadom štvornohý priateľ.
„Pôjdeš so mnou do Kembridžu?“ pozval som ho.
„Keď mi povieš príbeh o ďalšej električke,“ rozosmial sa a z Komenského ulice sa všetko zmenilo. Šiel som do trafiky a pozrel som sa na noviny, kde sa písal rok 1931. Všimol som si to podľa starého zvončeku električky. Rysa zrazu nebolo. Ale tento príbeh začína oveľa skôr.
Apríl 1920 - stredná škola
V istej nemenovanej škole plakalo dievča. Sedela tak, aby ju nik nevidel. Mala pehy a čitateľovi by mohla pripomínať Annu zo zeleného domu. Presne tak sa aj dievčina volala. Chcela sa zavrieť na toalety, ale bála sa, že by ju tam chytili a smiali sa z nej.
V škole boli dvaja chalani, ktorí sedeli spolu v lavici. Spoločne písali básničky na vyučujúce, ale vedeli o tom len študenti. Jeden z nich sa volal Maroš a ten druhý Pavol.
Maroš si všimol Annu ako plače a prišiel k nej. Hneď vedel, kde je problém, mala na zemi zošit z techinky a pri ňom nejaký hanlivý text asi od vyučujúcej.
„Čo sa ti stalo?“ opýtal sa jej a ona sa rozplakala ešte viac. (Pochopiteľne, ako mnoho chlapcov v hamletovskom veku nevedel, že ona je do neho zaľúbená. A posledný, pred kým by chcela plakať, bol práve on. Akoby som písal o autorovi tohto blogu.)
Po chvíľke si prečítal text.
„Veď ty si úbohá. Nemáš tu čo robiť. Uvedom si, aká je dnes doba. Ty si z románov Jane Austen. Pochop, že si nula, pretože všetko je technika! Všetko je technika! Električky a ty nevieš základné princípy tlaku! Blau Pascal sa musí v hrobe pozvracať, keby vedel o tvojich znalostiach! Pochop, ty hlúpe a škaredé dievča, ja to všetko robím pre tvoje dobro. Pretože ťa mám rada!“
A potom tam bolo ešte s úctou a podpis vyučujúcej. (Mimochodom, Pascal sa volal Blaise.)
„Mám ťa rada,“ napodobnil hlas tej strigy a ona sa mu pozrela do očí. (On ich odvrátil, lebo hanbliví chlapci sú už raz takí.)
„Ako vlk ovcu, keď je hladný, čo?“ povedal tak na pol slova, aby ho nik nepočul a ona sa rozosmiala a poďakovala. Ale niekto ho počul a tiež sa na tom zabával.
Škola skončila, Maroš a Anna sa pobrali študovať. Každý niečo iné a tak sa už nestretávali. Iba občas v meste, keď museli použiť jednu električku. A len vedeli, ako cinká jej nádherný zvuk.
September 1929 - pracovné vyčerpanie
Maroš už dávno zabudol, že chodil do školy. Na Annu si občas spomenul a usmial sa. Nik však jeho úsmevu nerozumel, ale to mu nevadilo. Mal svoje tajomstvo tak, ako si každý usmeje, keď si spomenie na svoju prvú lásku. Ale v električke ju už nevidel.
Dostal sa však do fabriky, kde mal strašne veľa práce. Nešlo mu to už nejaký čas. Potom dostal kolegov, s ktorými ešte nepracoval. Schválne mu kazili jeho dielo, kradli mu súčiastky a potom záhadne prišli s náhradnými súčiastkami a boli za hrdinov. Skamarátil sa s jednym kolegom, ktorému sa zdôveroval.
„Veď poďme na pivo a tam mi všetko porozprávaš,“ potľapkal ho po pleci.
Nechcel pivo, chcel si utriediť myšlienky a potreboval niekoho, kto ho vypočuje. Vôbec si neuvedomil, že zabudol ako cinká smutná električka.
„Vodu? No, keby som vedel, že si nedáš pivo, to sem ani neprídem!“ povedal jeho dôverník, ktorý bol odporný manipulátor. O to pivo mu nešlo, šlo mu o to, aby bol pánom situácie a mohol si robiť, čo chce. Veru, nešťastní manipulátori sú veľmi smutní ľudia. A ako sa im darí na tom svete. Ale niektorí dostanú výslužku.
Maroš si objednal pivo, ktoré si dal s odporom, ale nechcel robiť problémy. A sám pochopil, že si neobjednal len pivo, ale rovno vstupenku do tanca s narcisom. (Ok, vtedy sa to asi tak nevolalo, ale princíp bol ten istý.) Len si to nechcel pripustiť alebo nevládal, pretože riešil niečo ešte oveľa ťažšie.
Zdôveril sa mu s tým, čo ho trápi. O tom, že mu jasne dali najavo, že je nepotrebný.
„Pochop, ty si absolútna nula oproti tomu Tomášovi,“ a doslova sa ten kolega tešil na tom, ako sa to Maroša dotklo. Dotyčný kolega sa zrejme učil ľudskosti od Fernanda Mondega. (Prečítajte si Grófa Monte Christa, keď nepoznáte túto charizmatickú kreatúru. Vrelo odporúčam.)
„Ale mohli mi to aspoň povedať,“ a to už Maroš skoro plakal.
Nie je väčším potešením pre narcisa, keď vidí niekoho plakať. A ešte, keď ešte narcis má spasiteľské sklony, to je dokonalá súhra pre psychopata.
„Ty si tak 30 úrovní pozadu. To, čo robíš, je dostatočné, ale ani zďaleka to nie je dobré,“ opäť sa ho snažil povzbudiť.
To všetko pozorovali štyri oči.
Maroš sa zosypal, pozeral sa do zeme a chcel, aby to skončilo.
„Pochop, on je síce arogantný, ale v práci je najlepší. Ja som lepšieho nikdy nezažil a, keď šéfovi kúpi ešte tri poldeci, je jasné, že nikto iný na neho nemá. Ale je to úbožiak, strašný človek. A preto tu sedím s tebou, lebo teba mám rád!“ povedal mu a šiel na električku. Všimnite si mimochodom ako narcis pracuje s charaktermi. Veď jedno druhému odporuje.
Maroš sedel pri stole a pozeral do zeme. Jeho slová ho strašne zasiahli. Najprv ho začali v práci ignorovať, potom mu kradnúť súčiastky, ktoré využili proti nemu a ešte musí počúvať, že on je absolútna nula. (Narcis sa nakŕmil a odišiel šťastný preč.)
„Ako to bolo? Má ťa rád, ako vlk ovcu, keď je hladný?“ začul hlas, ktorý nepočul tak dlho.
Vedľa neho sedel jeho spolužiak zo školy Pavol.
Povedal mu všetko. O tom, čo sa dialo v práci, že má podozrenie, ale nemôže proti nikomu vystúpiť a podobne. Potom sa doslova rozplakal. Ale cítil, že sedí vedľa niekoho, kto mu verí.
„Ešte raz tu budeš s ním sedieť, takú ti struhnem po papuli, že uvidíš. To ti nedošlo, o čo tomu bláznovi išlo?“ Pavol ho priamo konfrontoval a videl, že to prehnal.
Maroš sa doslova zosypal. Mal akoby potetovanú hlavu tým, že sa musí snažiť, robiť víkendy a stále to nie je dosť dobré!
„Nie je to tvoja chyba. Aj mne sa to stalo, ale ja som kolegovi rozbil hubu a tak ma vyhodili,“ usmial sa svojim dobráckym smiechom Pavol a Maroš si predstavil jeho cholerickú povahu, na ktorej sa tak rád zabával. A tak trochu si aj prial, aby rozbil hlavu aj tomu spomínanému kolegovi, ktorého meno radšej nebudeme vyslovovať (čítajú to aj deti).
„A teraz čo robíš?“ opýtal sa ho Maroš.
„Som v nemocnici. Vlani ju postavili. Tak pomáham. A som zvedavý či ešte budem robiť, keď niekedy privezú tvojho dobrého kolegu,“ rozosmial sa nahlas Pavol a Maroš sa po dlhom čase pozeral do očí niekomu, kto ho poznal a komu nemusel nič vysvetľovať.
„A čo mám robiť? Veď ja som nikdy nikomu neubližil,“ povedal Maroš a bol zúfalý.
„Fyzicky si nikomu neublížil,“ pousmial sa Pavol.
„Tomu nerozmiem,“ povedal mu Maroš a objednal si ešte jedno pivo.
„Prečo si myslíš, že do teba rýpal a dával ti najavo, že nestojíš niekomu ani po členky? Pretože ťa drží v napätí a on sa cíti ako chlap. Musí to byť veľmi smutný človek, keď mu štastiu stačí to, že ho teší tvoja situácia,“ usmial sa Pavol.
Maroš dostal facku. Lenže niekedy človek potrebuje taký poriadny preplesk po papuli od kamaráta, ktorý sa s ničím nehrá.
