Október 2025 – Košice – most VSS
„Mojko, ale ja robím za troch! Nechápeš to? Nestíham žiť! Samé mítingy, samé klarifikácie, nechápem, kedy to mám stíhať! Nemám čas ani ísť spať! Vkuse ma eksalujú!“ ktosi telefonoval na zastávke.
Prišla električka a ja som chcel nastúpiť, ale opäť sa ku mne ozval známy hlas.
„Ach, títo Stachanovci,“ sarkastickým hlasom sa ozval rys a olizoval si labu.
„Čo tu robíš v tomto počasí?“ spýtal som sa ho.
„Hľadám, kde sa dá zohnať kniha Jeden deň Ivana Denisoviča, v súčasnej dobe sa každý len sťažuje ako toho má veľa. Kto to má furt počúvať počas spania?“ spýtal sa rys a zatváril sa ako len on vie. Pretože zobudiť mačku pri spánku, to sa len tak neodpúšťa.
„Predpokladám, že nemám nastúpiť do tejto električky,“ načrtol som mu svoj postoj.
„Ja neberiem zodpovednosť za tvoje rozhodnutia, ale čo keby sme sa zastavili na chvíľu a vymyslel si nejaký príbeh,“ pousmial sa rys, vyskočil na lavičku a položil labu na moje stehno. A zaspal.
1922 Košice, zastávka električky – železničná stanica
Ani neviem, ako som sa zatúlal pred budovu starej stanice, ktorú poznám len z fotiek. Boli to piati ľudia. Sedeli na zastávke električky a šli do nej. A električka kreslila svoju trasu. Každý pracoval inde. Päť chlapov, ktorí sa poznali. Tak nejako z električky. Už si ani električka nepamätala príbeh, ako sa zoznámili, ale pre naše rozprávanie to nie je až také dôležité.
Keď sa niekomu niečo stalo, nebol to len jeho problém. Bol to problém všetkých. Neposielali si nejaké múdre rady, ale vzájomne sa počúvali a občas ich niečo napadlo.
Chytali ryby. Občas sedeli pri Hornáde a nerozprávali. Počúvali. To ticho, ktoré potrebovali. Je jedno, čo chytili a či vôbec niečo. Podstatné bolo, že poznali oddych, pokoj a ticho.
Každú stredu chodili na futbal. Pozerať sa. Tam sa zhovárali. O všeličom, ale nikdy nie o práci a o tom, čo ich trápi. Snažili sa hľadať si spôsob oddychu.
Občas zašli na pivo, kde si hovorili príhody o tom, ako rozosmievali dievčatá. Nemuseli si nič hovoriť, boli hanbliví. Nepotrebovali si nič dokazovať, pretekať sa vo svojich schopnostiach. Počúvali. Keď boli starší, šli do biografu alebo divadla a tam rozosmievali dievčatá. Ono to prišlo samo od seba. Potom sa im narodili deti.
Keď bolo treba, jeden druhému pomohli s drevom, uhlím alebo doniesť čerstvú zeleninu.
Časom sa stretávali každý piatok na pive, aby sa vyvenčili od povinností. Boli to kúzelné večery. Nepotrebovali robiť nič, len sa zhovárať o bežných veciach.
Električka sa na nich tešila. Pretože prinášali dobrú náladu. Vedeli sa smiať.
1947 Košice, električka na Železničnej stanici
Po druhej svetovej vojne sa stretávali opäť. Po tom všetkom, čo zažili, sa nezabudli smiať. A stretli jedného asi 23 ročného chlapca. Nevedel sa smiať. Bol zachmúrený a netešil sa zo života. Bol mladý a predsa zostarol. Zostarol, pretože zabudol snívať. Zabudol na veci, ktoré sú krásne.
Jedného dňa zabrzdila električka prudko a chlapec sa na nich zvalil. Hneď sa im začal ospravedlňovať a sľuboval im nejakú kompenzáciu. Oni mu však navrhli, aby zašiel s nimi na pivo. Bol v šoku. Nepoznal to.
Skamarátil sa s nimi a on sa im zdôveril. Vypočuli ho a navrhli mu ďalšie stretnutie. Nehodnotili jeho správanie ani mu nedávali hlúpe nevyžiadané rady. Pochopili, že pozná len dva svety. Buď sa zodrať z kože a vyhovieť každému alebo sa cítiť nepotrebne. Ale všetko sa zmenilo. Ukázali mu, že je potrebný – práve preto, lebo sa nemusí snažiť. K piatkovým večerom sa pripojilo opekanie. U niekoho doma.
2025 Most VSS Košice
„Niekedy potrebujeme počuť také príbehy. Kde sa nič nedeje, ale funguje to,“ povedal rys a žmurkol na mňa.
„Máš pravdu,“ poškrabal som ho po brade.
„Môžeš ísť na električku. A nechaj ma spať, dosť som sa dnes narobil,“ povedal mi.
Ešte však dodal.
„O čom chceš rozprávať príbehy svojmu dievčatku so zápalkami? O tom, ako si sa učil počítať ipečky, alebo o tom, či ma budete hľadať na oblohe pri pití čučoriedkovej kávy s rumom?“ a už ho nebolo. Nevidel som ho. Ale on ma určite videl.
Na sedadle v električke bol papier. „Si človek. Využívaj svoju vášeň, fantáziu, chuť. Nevybral som si ťa preto, aby si vkuse rozprával o mítingoch, eskaláciách a iných nezmysloch. Využívaj to rozprávkové. A spomeň si na Johannesa Heveliusa, vďaka nemu ťa vidím z oblohy. Rys.“ (Isto sa niekde skrýva a smeje sa.)
