Taký deň, keď človek potrebuje nejakú knihu. Správna biblioterapia. Cítil som sa ako Holden Caulfield a hovoril som si, že som ho nečítal možno 18 rokov. Naposledy v autobuse, keď som ešte študoval v Prešove.
„Veľmi dobrý nápad. Presne takto vzniká dôvera medzi ľuďmi. Keď ti pomôže a ty ho odkopneš,“ zaznel tajomný hlas v električke. A tam podivuhodný tvor so štyrmi nohami, malým chvostom a tým najuštipačnejším výrazom na svete.
„Daj mi pokoj ty sprostá mačka, lebo uvidíš. Ani nevieš ako som sa tešil, keď som ako malý zabíjal mačiatka,“ a tento postoj ho nabíjal šťastím.
„Možno som ich prišiel pomstiť,“ zasyčal rys a dotyčný sa zosypal na zem.
„Mal by si vystúpiť a už sa nikdy nevrátiť,“ zasyčal som aj ja. A on vystúpil.
„Električka je fajn prostriedok. Ľudia nastupujú a vystupujú. Nikdy nezastaví stále. Ak sa cítiš, že stagnuješ, začni sa voziť električkou,“ povedal mi rys.
„To som robieval v Prahe,“ nostalgicky som sa usmial.
„No vidíš. Pretože si sa potreboval hýbať,“ pošteklil ma pohľadom.
„Veď behávam,“ podpichol som ho.
„Nezahováraj a vyklop to. Komu mám roztrhať ksicht?“ a hodil na mňa výraz nežného mačiatka, ktoré sa chce hrať.
„Čo to bolo za idiota?“ opýtal som sa ho na dotyčného, ktorého sme vyprevadili z električky.
„Volal niekomu a robil zo seba nejakého, aké je to sprosté slovo, mačo? Robil zo seba mača a chválil sa ako sa najprv skamarátil s niekým, využil ho a teraz ho potrebuje odkopnúť. A tešil sa z toho ako keby zohnal lístok na The Kop zadarmo,“ povedal mi.
„To fandil Liverpoolu?“ opäť som ho podpichol.
„Až tak dôverne sme sa nezoznámili. Vyrušil ma zo spánku, tak som mu čmajzol jeho telefón a vyhodil z okna a ešte použil vetu o tom ako vzniká dôvera, však to si už tu bol,“ rys mi prezradil svoje konanie a očakával nejaké ovácie za svoje teatrálne vystúpenie. Poškrabal som ho pod krkom a bol šťastný.
„Nemusíš nikomu roztrhať ksicht. Ja som mal len zlý deň,“ zdôveril som sa svojmu terapeutovi v kožuchu.
„Mal by si konečne pozbierať informácie a napísať nejaký hokejový článok o Frankovi Mahovlichovi, keď máš tak rád Montreal,“ usmial sa.
„Tak je to môj obľúbený príbeh. Prakticky po Mauriceovi Richardovi jeden z najlepších príbehov Montrealu,“ potvrdil som mu.
„Ach áno, ten, ktorý mal v očiach doslova blesky. Ale Frank Mahovlich nie je len príbeh o obyčajnom hokejistovi. Je to príbeh o symbolike. Každý človek, čo si prešiel nejakým vyhorením v akejkoľvek oblasti, by si mal o ňom prečítať,“ poučoval ma rys.
„Chýbal si mi,“ usmial som sa na neho.
„No, keď sa musíš flákať! Nezabúdaj, máš v sebe toho oveľa viac, než si myslíš. A ešte jedna vec. Dievčatko so zápalkami a líška ti odkazujú niečo,“ pousmial sa.
„A čo?“ bol som zvedavý.
„Buď na seba hrdý. Máš byť na čo! A mimochodom, Mahovlich hral v Detroite aj s Gordiem Howeom. A ten nezabúdal! Ani ty nezabúdaj!“ usmial sa.
Potom sme šli na Rampušáka. Obaja sme potrebovali pivo a jemnú sarkastickú spoločnosť.
PS: Frank Mahovlich je bývalý kanadský hokejista, ktorého draftovalo Toronto a bol neskutočnou hviezdou. Bohužiaľ mal trénera, ktorý ho týral a zhadzoval pred médiami. Potom odišiel do Detroitu a hral s legendárnym Mr. Hockey a keďže karma nikdy nespí, putoval neskôr aj do Montrealu, s ktorým vyhral tri Stanley Cupy. Tak ako je prekliaty futbalový klub Benfica Lisabon kvôli Bélovi Guttmannovi, bol prekliaty aj Detroit Red Wings. Pretože Ted Lindsay založil NHLPA. A čo spomínané Toronto? Posledný Stanley Cup vyhrali v roku 1967 práve s Frankom Mahovlichom. Napíšem to trochu surovo. Toronto vyhralo posledný Stanley Cup, keď ešte v domácnostiach neboli farebné televízory!
