„Dlho nebol príbeh o električke, čo?“ povedal som mu a on zažmurkal. Usmial som sa.
„Už dlho ti nebolo tak dobre ako Oliverovi Twistovi, čo?“ prezradil mi a nesklamal.
Električka sa rozbehla. Na Komenského ulici.
Rok 1925
Električka prechádzala Komenského ulicou. Sedeli v nej traja kamaráti. Nevolali sa Otto, Gottfried a Robby, ale inak. Vilo, Matúš a Gyula. A neboli ani automechanici, ale novinári.
Električka cinkla, chalani radi chodili na langoše a zastavili na Husitskom námestí, kde mali Plzeň. Mali radi tú trasu. Na Legionárskom námestí skočili zamastení od langošov, zapili to dobrou Plzňou a podžubovali Gyulu, že ako dobre, že sa už námestie nevolalo po cisárovi Pánovi.
Po nejakom čase si ich všimli ženy, ktorým imponoval ich humor a výber slov. Vedeli sa hrať so slovami a Matúš mal tendencie schválne používať slová, ktoré patria inam. Bolo to ako v jednej rozprávke, kde dve zvedavé tvory piekli tortu.
Užívali si dni a v redakcii im to písalo. Vilo písal najmä o športe, bol aj verným a vášnivým fanúšikom.
Všetko bolo super, ale na jeseň v roku 1925 sa Gyula stiahol. Nadával, klial a začal piť. Vilo s Matúšom mu nerozumeli, nechcel im nič povedať. Gyula pil a prestal sa o seba starať.
Vilo si všimol, že istý kolega pozbieral staré články Gyulu a písal ich ako o novinkách. Gyula mal obrovský prehľad, pamätal si aj, aký prvý film bol v kine Uránia a vedel o starých Košiciach tak nádherne písať a rozprávať. O to viac ho mrzelo a bolelo, že čítal svoje staré články, za ktoré bol zhýčkaný istý pätolízač.
Matúš sa doslova zamiloval do článkov Jaroslava Haška a podľa nich viacmenej aj žil.
Jedného večera pri pive spustil Vilo.
„Jak stretnem tú sketu, chytím ho pod krk a bohu prisahám, tu ti na mieste prisahám, že mu ublížim. Však vieš, že ja sa s nikým nemaznám,“ povedal Vilo.
„My novinári by sme mali byť všetkými masťami mazaní. Musíme niečo vymyslieť ako pomôcť Gyulovi,“ povedal a obaja sprisahanecky na seba pozreli.
A pozreli sa na stenu, kde údajne kedysi visel obraz cisára pána. Po siedmich pivách spievali pesničky o Sarajeve.
Druhý deň na porade šéf hanil Gyulu a on sedel paralyzovaný a pozeral na zem. Plagiátor sa usmieval samoľúbo a nedotknuteľne. Matúšom šili všetci čerti a Vilo v mysli hľadal miesto, kde by mohol dotyčnému rozbiť hubu.
„Mám nápad na článok,“ spustil Matúš a celá redakcia naň pozrela. Dokonca aj Gyula. Vilo sa pozrel na samoľúbeho redaktora s pohľadom, ktorý hovoril: „Odbíjajú ti minúty“, ale ten si ho nevšimol.
„Viete, ja som kedysi chcel písať o bežných veciach. A tak som chodil po kaviarňach a dal sa do vravy s ľuďmi. A tak som sa ich pýtal, čo im v Košiciach chýba,“ nadniesol veľmi pokojne.
„Rozbitá huba na cimpr campr,“ škrípal zubami Vilo. Gyula sa zasmial.
„Ale takto sa novinár nevyjadruje,“ povedal samoľúby plagiátor a usmial sa na šéfa. (Skoro ako Dobrý vojak Švejk, keď ukazoval, jak se prosím šklebí doga.)
„To je jasná pravda!“ skočil mu do očí Matúš.
„Minule mi hovorili ľudia, že sa nudia v meste. Vraj tu je strašná nuda. 10 rokov nikto nikoho nezastrelil, deti nezožrali svojich rodičov, kradnú sa len vidličky v kuchyniach a občas ponožky,“ začal Matúš a Gyula už začínal chápať a celkom dobre sa na tom bavil.
„A staré novinové články,“ skríkol Vilo a plagiátorovi spadol úsmev.
„Iste aj to. Ale koho toto zaujíma? Chápeš, je tu nejaký zlodej článkov. Pôjdeme na návštevu k žandárom a čo tam povieme? Milí žandári, v istej redakcii je nejaký redaktor, čo nevie napísať ani úvodník k rybacej polievke a tak kradne staré články a vydáva za svoje. Koho to zaujíma? Keby šlo o nejakú vraždu, tako ako v Sarajeve, to by bol život pre nich. Alebo keby sa niekto vyšplhal na Urbanovu vežu a skočil by ozlomkrky na zem, to by bol taký zvuk, že by to počuli aj v Pešti! Ale ľudia hodnotia toto mesto ako nudné,“ povedal Matuš veľmi štipľavým tónom a plagiátor mu napľul do obličaja.
Vilo to nevydržal a vlepil plagiátorovi po papuli.
To už Gyula nevydržal a vykričal sa šéfovi, že plagiátor mu kradne staré články a všetko mu prechádza a nemá už na to nervy. A odchádza. Odišiel. Rovnako ako aj Vilo (za tú facku, lebo sadla) a Matúš za urážku na cti kvôli novinám. Šéf zúril, že čo si to dovoľujú! A električka prvýkrát nezastala pri ich práci. Čuduj sa svete, plagiátor v práci ostal a stále kradol články. Veď čo iné by vedel?
Našli si inú prácu, už ani neviem, čo robili. Ale rozdelili sa. Všetci robili niečo iné, časom sa už nestretávali tak často, ale aspoň raz za rok pred Vianocami sa stretli. Ale stále sa tešili z jednej veci. Nikdy nám nevezmú našu dôstojnosť.
1930
Raz pred Vianocami sedel v krčme Matúš a plakal. Kotúľala sa mu slza po líci a nechápal, čo sa s ním deje. Nevedel dýchať. Doslova. V práci mu jeden kolega nakladal a rozprával mu, že svoju prácu zvláda na nízke percentá. A ešte, že jeho schopnosti nie sú dostatočné, lebo by ho nikde nevzali.
Žena s ním nedokázala rozprávať, bol stále vytočený a podráždený. Ľudia mu prestali rozumieť a začali sa ho báť.
Prvý prišiel za ním Vilo a videl ho v tom stave. Potom došiel Gyula.
„Vidím, že sa necítiš dobre,“ všimol si ho Gyula.
„Neboj sa maličký, všetko bude v poriadku,“ povedal mu Vilo. Ako by na chvíľu prehovoril Gottfried z Troch kamarátov. (Sám si ani neuvedomil akú cenu má táto veta.)
Každý chlap má právo občas cítiť ako Robby Lockhamp a potrebuje Gottfrieda, aby ho usmernil.
Pri pive, mastnej fazule a slanine im povedal, že v práci nikomu za nič nestojí a nezvláda to. Bol unavený. Znechutený a otrávený. Vraj mu nejaký kolega kradne nápady a k ničomu ho nepustí. Gyula s Vilom stuhli, ale čosi ich napadlo.
Keďže už obaja pracovali v inej redakcii, napísali článok.
Besný pes z východu
Zatiaľ, čo nás povesti bavia príbehmi o vlkolakovi z Hornádu, je tu bytosť oveľa strašnejšia. Možno ste počuli o psoch, ktorí strážia africké pralesy alebo bránu pekelnú. Takisto aj Kerberos čitateľovej pozornosti neušiel. V Košiciach žije ďaleko horšie zviera. Je ním besný pes. Nie je to obyčajný pes. Je to prastará bytosť skoro tak strašná ako literárne dielo A Sátán kutyája, ktoré bolo preložené aj do slovenčiny.
Prichádza tu besný pes z východu, ktorý sa oblieka za človeka a hryzie. Ak nie je po jeho, používa divný humor a žerie malé deti. Dávajte si pozor občania. Medzi 19:00 a 21:00 nechoďte po meste a vôbec nepúšťajte deti von v okolí Hornádu. Vtedy řádí!
Nezabudnite: Nikdy mu nedajte, aby vám vzal dôstojnosť.
Fascinujúce je, že to aj niekto vydal. A tak Matúš prišiel do práce a čítal článok. Bolo mu lepšie. Oveľa.
A tak sedeli opäť na pive všetci traja a Gyula ho vzal s Vilom do inej redakcie. Hentá firma pokračovala ďalej.
2026 júl
„Konečne,“ povedal mi rys.
„Čo teraz?“ nedalo mi.
„Konečne si objavil opäť úsmev Jaroslava Haška! Niekedy si sa ním vedel brániť,“ potešil sa rys.
„Keď sme ho už spomenuli, poďme na pivo. On by si s nami dal,“ povedal som rysovi.
„On aj bez nás,“ kontroval mi rys a usmial sa.
A ja som si po dlhšej dobe otvoril nejaké poviedky od Jaroslava Haška. A električky na Komenského ulici sú našťastie stále.
