Na ďalšie sedadlo si ľahol môj štvornohý priateľ. Začal si umývať labu, spozoroval ma, spozornel a hodil na mňa zvedavý pohľad.
„Ako bolo v Krakove? Chodia tam nejaké električky, však?“ opýtal sa ma rys a chcel nejaký príbeh.
„Poviem ti príbeh o kaviarni, ktorá mi pripomenula Zem ľudí,“ usmial som sa a štvornohý zbojník už spal.
August 2025
Boli traja kamaráti, ktorí išli na výlet. Chalan a dve baby. Najprv navštívili Kazimierz a užívali si tam kaviareň. Kaviarne majú dar, ktorý spája. Ľudia tam prídu na chvíľu, cítia sa útulne, rozprávajú si príbehy a počúvajú sa. Dar nejednej kaviarne je ten, že má chuť počúvať. Alebo dokáže vytvoriť zázrak.
A tak sa pobrali ďalej, prešli na Wawel a chlapec začal byť trochu podráždený. Horúčava a množstvo ľudí, ktorí mu nedali priestor normálne dýchať. Baby sa ho pýtali, či sa potrebuje najesť alebo sa niečoho napiť. Prípadne sa ho spýtali, čo by mu pomohlo. Ale nepočúval. A potil sa ešte viac.
Keď prechádzali okolo nejakej električky, ozval sa.
„Asi nájsť nejakú kaviareň a sadnúť si na chvíľu, to nie je zlý nápad,“ povedal a oni súhlasili.
Prišiel nejaký nápad, rozhovor a hlavne to, že ho niekto vypočul. Nič mu nebolo, potreboval spomaliť, upokojiť sa. Vojsť do niečoho útulného a na chvíľu sa zastaviť. Ono to má liečivé účinky. A cítil sa uvoľnene. Vrátil sa k sebe.
Občas som sa pohrával s myšlienkou, čo je najpríťažlivejšie na ľuďoch. Priestor, kde môžeme byť sami sebou, byť autentickí, spontánni, plní snov a vášne. Chuti žiť a niečo dokázať.
Potom sa im poďakoval a oni mu povedali, že akonáhle si oddýchol, úplne sa mu vrátila energia. Neskôr ich tradične rozosmieval. Pretože mu dovolili byť opäť autentický, spontánny a plný vášne. Byť opäť človekom.
Keď vyšli von, prišla električka. Milujem električky a kaviarne. Kaviareň je ako zastávka električky. Na chvíľu sa schováme pred búrkou, spomalíme a nadýchneme sa, aby sme si uvedomili, že sme ľudia. Presne takí, ako v spomínanej knihe Zem ľudí, ktorú napísal autor Malého princa.
Rys sa tváril, že spí a ja som prestal rozprávať. Ale ako on stále, prekvapil ma.
„Vieš, niekedy si potrebuješ sadnúť a upokojiť sa. Už si sa naučil, že nemusíš všetko robiť na 100 percent. Máš aj zlé dni. Robíš chyby. Žiješ život. Vyhorenie ťa ničilo, naučil si sa vyhovieť, aby nebol konflikt. Nebol si servilný, bál si sa, že ich sklameš. A im to bolo jedno. Dávaj si na seba pozor,“ povedal mi rys, ktorý sa len hral, že spí.
„Bál som sa, že ma ľudia nebudú rešpektovať a nebudú mať radi,“ usmial som sa na neho.
„Nebudú ťa rešpektovať a nebudú ťa mať radi,“ uškrnul sa.
„Ale pamätaj. Takých ľudí si nevyberaj. Tí, ktorí za to stoja, tí prichádzajú sami. A skromne dodám, ja som tiež vedel, prečo si ťa vyberiem,“ usmial sa rys a spal.
Divil som sa, že nemal nejaké reči o tom, že niekomu neroztrhá ksicht. Asi starne. Lenže ten lotor používa nejakú parapsychológiu, lebo mi čítal myšlienky.
„Nestarnem, zmenil som taktiku. Roztrhanie ksichtu stojí veľa energie. Naposledy som dal niekomu tri možnosti. Buď päť minút, dve minúty, keď sa mi bude chcieť utekať alebo desať minút, keď sa mi bude chcieť utekať ešte viac a dotyčný to nevydrží. Veď poznáš toho blázna. Tuším spomínal, že každá pekná žena je obsadená a potom rozbil od zlosti vianočný stromček, lebo prehral v šachu. Akýsi odborník na životnú prax,“ poškrabal sa pod bradou a skutočne už spal.
Potrebujeme kaviarne. Miesta, kde dokážeme dýchať ako ľudia.
