Keď som bol vlani v Prahe, dlho som hľadal miesto, kde Heydricha „zastrelili." Ako vieme, nezabili ho okamžite, zomrel vo veľkých bolestiach. Vraj pred svojou smrťou oľutoval všetko zlé, čo vykonal. Len som zvedavý, či by aj inak mal v sebe ten kúsok ľudskosti a pozrel sa všetkým matkám a ženám do tváre, ktorým ublížil tým najkrvavejším spôsobom. Tieto myšlienky mi prebehli hlavou, keď som šiel električkou z Malostranskej smerom hore, na Hradčany. Zastrelili ho tam? Neviem. Je pravda, že tam je tá otočka, kde autá musia zastaviť ako som o tom čítal.
Potom som sa túlal Prahou, kráčal som z Vyšehradu dole, okolo Vltavy. Pozrel som sa na informačné tabule a uvidel som nápis Kostol sv. Cyrila a Metoděje. Odbočil som na Resslovu ulicu a uvidel kostol. Kostol, v ktorom sa odohrala veľmi krutá história. Všetko vo mne zmrzlo a cítil som, že z očí mi steká slza.
Za pár dní som šiel takisto okolo s Markom a Maťom. Všetci traja sme vstúpili do Krčmy u parašutistů. Keď som do nej vstúpil, opäť som sa cítil mrazivo. Na stenách viseli obrazy všetkých parašutistov, ktorí sa obetovali.
Ja neviem ako vy, ale stále, keď sa stretnem zoči-voči takejto temnej histórii, premôže ma neopísateľná zlosť a niekedy mám pocit, že to bolí; bolia ma všetky príbehy okolo toho. Keď som v tej krčme sedel, spomenul som si na poviedky Jana Drdu, na jeho „Vyšší princíp". V tej krčme som si spomenul na ten výrok z poviedky „Nenávist", „Patnáct! Copak je to patnáct! Za Heydricha mi zastřelili chlapce! Patnásttisíc by bylo málo!" V tej krčme mi bola zima, ale nie tá zima, keď sa človek potrebuje obliecť. To bol iný druh zimy, to bol taký chlad, ktorý sa dostáva pod kosti.
Jiří Šulc vo svojej knihe Dva proti říši píše o celom atentáte na Heydricha. Nebudem tu písať, či parašutistov obdivujem, alebo zatracujem. Aj keď vy viete, čo k ním cítim. Trasie sa mi hlas, keď si spomeniem na tú knihu.
Nikdy nesmieme zabudnúť na túto dobu. Na dobu, keď ľudskosť prehrala a vyhrala obyčajná pažravosť davu. Nesmieme zabudnúť na Lidice a Ležáky. Vieme, že ich vypálili len preto, aby ľuďom nahnali strach. Na to všetko som si myslel, keď som sedel v tej krčme.
Potom som v nej bol ešte raz, keď som šiel do Lidíc. Ale to je ďalší príbeh.
PS: Vonku je síce horúco, ale verím, že keď si prečítam Vyšší princíp, určite budem opäť cítiť ten chlad pod kosťami. Ak si ho chcete prečítať, kliknite tu: http://www.sds.cz/docs/prectete/eknihy/jdr_vp.htm
„S hlediska vyššího principu mravního... vám mohu říci jenom jedno: vražda na tyranu není zločinem!"
