Písať o tom, že v súčasnej dobe každý druhý píše fantasy, to by bolo nosením dreva do lesa. To ani nemusím hovoriť, že v tom a onom diele nájdeme trpaslíkov, elfov, ľudí. Otvoríme knihu, mapa nakreslená, vzadu vysvetlivky, jazyky rôznych rás. Nehovoriac, že písmo je presne tak isto vygenerované, ako to mal Tolkien. Pretočím list a v ňom je napísaná veta, „Ďakujem Toníkovi Poníkovi, že ma zoznámil so svetom J. R. R. Tolkiena."
Nebudem tu písať o porušovaní autorských práv, lebo tým sa poriadne nikto nevenuje. Každý ma okolo toho plnú hubu rečí, aké je to škaredé, ale poznáte to, „Pes, ktorý šteká, nehryzie." (To ešte nespomínam inštitúcie s honosným názvom „univerzity", ktoré z ničoho nič vyhlásia, že ich študent orafal záverečnú prácu. Lenže ten zlodej, podliak a hnusný plagiátor má taký istý titul ako ktorýkoľvek z nás.)
Takisto tu nebudem písať o morálke, alebo písať niečo o spisovateľskej etike. Keby sa každý jeden spisovateľ dnes mal riadiť iba sebou a nekradnúť z diel iných, to by vydavateľstvá a kníhkupectvá dávno prestali fungovať. A vysvetľovať niečo o etike, o slušnosti v literatúre, o úcte k osobnostiam? Má to všetko zmysel? Ja osobne viem, že na to nemám nervy, som príliš lenivý. Po pravde, nemám na to ani odvahu a nemám pocit, že spisovateľ= intelektuálna a citlivá osobnosť. No a keby sa o to niekto pokúsil, vysvetľovať im čosi také, tak neviem, či by mu dokonca života ešte niečo ostalo.
Fantasy literatúra je úžasná vo svojej podstate. Prináša nám autorove sny, pohľad na svet a mnoho, mnoho iného. Fantasy sa začína ako prvá prechádzka po lese. Nikdy nikto nevie ako to tam bude vyzerať, ale nikto sa nechce vrátiť späť. Čím to ale je, že máme radi spisovateľov akými boli (sú) J. R. R. Tolkien, A. Sapkowski, C. S. Lewis, P.S. Beagle, M. Ende, T. Prattchet, A. Pavelková, J. Červenák? (Hoci za posledného menovaného napíšem len toľko, že mu veľmi skoro vychádzajú diela v jeho rovnom jazyku.) A prečo nám ide tak trochu na nervy, keď vidíme na obálke nejakého nádherného elfa, alebo si prečítame, že to je príbeh cesty za pokladom, ktorý stráži nejaký superdrak?
Ono, čítať si o lese, kde žijú Zelení elfovia, je pekné, inšpirujúce, láskavé. Takisto zavrieť sa niekam na povalu a čítať si o čarodejníkov, ktorých prenasleduje inkvizícia, to je takisto úžasné. Ale stále to isté? Stále čítať o tom, že elfovia sa bijú s trpaslíkmi?
Tolkien však urobil niečo, čo ešte nikto predtým. Splnil si svoj sen, ktorý mal už od detstva. Chcel vytvoriť mytológiu pre Anglicko. Ono, keď si to tak vezmeme, Pán Profesor ani nepísal fantasy, on si vytvoril mytológiu, ktorá je rovnako dôležitá ako kultúra sveta. O čo je však krajšia od mnohých iných? Má v sebe mnoho krásy, nehy, rozhodovania. Nemá nesmrteľných bohov, jeho mágia je úplne iná, ale jeho hrdinovia sú nám ľuďom takí príbuzní a takí blízki. A čo je najkrajšie na ňom, je to, ako popisuje lásku.
Keď si zoberiem, staré legendy o láske, je na nich niečo, čo mi vadí. Začneme Tristanom a Izoldou, tam je nápoj lásky a ešte k tomu, Tristan bol zvláštny. Sám nevedel, čo chcel. Alebo Lancelota, Ginervu a Artuša. Milujem artušovské legendy už od detstva. Myslím si, že keby som nepoznal príbehy o kúzelníkovi Merlinovi, bol by som ochudobnený. Dokonca aj niektorí Artušovi rytieri sú mi blízki. Ale ten príbeh, keď si Artuš vezme Guenevere, potom sa tam zatúla Lancelot z jazera, zamiluje sa do Ginervy a tá podvedie svojho manžela. To mi nepríde veľmi ako príbeh lásky. (Skôr námet pre nejaký ďalší sladký román, ktorý je o živote a keď si ho neprečítate, určite zomriete bez tajomstiev života lásky. Ono, myslím, že Hermann Hesse to napísal najkrajšie, „Na ľudskom tele je toľko tajomstiev, ktoré môžeme odhaľovať." A koľko je tajomstiev na literárnom svete, ktoré odhaľovať nechceme. Áno, dokonalých chlapov poznáme aj z reality, nemusíme o nich čítať.) Takisto môžeme písať ešte o Sigurdovi a Brunhilde. (Ale tam je podľa mňa viac nenávisť dvoch bratov ako láska.) Alebo aj Pieseň o Nibelungoch. (Tam je zasa trošku iný problém, že Sigfrid bol zvláštny.)
Pán Profesor vytvoril úžasný príbeh lásky. Má všetko, čo má taký príbeh obsahovať. Beren a Lúthien pre seba znamenajú najviac. (Myslím, že nie je žiadne tajomstvo, že skutočná Tinúviel bola jeho žena.) Obaja majú v sebe mnoho rozhodnosti, zodpovednosti, jeden za druhého. Cítiť tam obetavosť z oboch strán. Dokonca ani Sauron im neprekazí ich plán. Tolkien porovnával Berena a Lúthien spolu s Frodom a presteňom. Nájsť Silmarily pre Berena malo byť rovnako nemožné ako vstúpiť pre Froda do Mordoru.
No a teraz po tom všetkom sa spýtam na to, čo som naznačil v úvode. Prečo sa niektoré knihy označujú, že sú na úrovni Pána prsteňov? (Nehovoriac o tom, že Pán prsteňov nie je to najhodnotnejšie, čo nám Pán Profesor zanechal.)
PS: To ešte nespomínam nový fantasy fetiš (slovo žáner mi príde na to nevhodné) a to je upírske fantasy.
Obrázky:
<http://goremaster.com/blog/wp-content/uploads/2010/01/jrr-tolkien.jpg> [cit. 2010-05-05]
<http://www.tolkienlibrary.com/press/images/Tolkien_Relaxed.jpg> [cit. 2010-05-05]
