Košické domy majú svoje komíny. V tomto období nám dym z komínov pripomína nejeden príbeh.
Ono si to žiada kúpiť si Trnavskú medovinu, zobrať krabicu orechov a zavrieť sa na povale s nejakou knihou. Všetci potrebujeme chvíľku pre seba, kde sa človek pozhovára sám so sebou. Zabudnúť na uponáhľaný svet, mať len svoje orechy, ovoniavať med a nechať ten čas voľne plynúť. Je to niečo ako sadnúť si do vlaku a nechať na stanici všetky tašky a celú batožinu myšlienok..
V Košiciach je zopár miest, kde sa zastaví čas a človek sa nechá podmaniť priestorom. Je to Genius Locci. Akoby nás duchovia navštevovali a šepkali nám príbehy. Ono sa to dnes aj žiada. Predsa len, je to deň od návštevy troch duchov starého Ebenezera.
Dnešné popoludnie som strávil na Hlavnej ulici. Bývalá Fó utca je magická. Sú tam najkrajšie trhy na svete. Kráčal som po vianočných trhoch a so sestrou sme si dali dúšok medoviny. Potom sme šli do Levočského domu na pivo a ja som si spomenul na Sándora Máraiho.
Keď ste niekedy čítali Košickú pochôdzku, určite ste dostali chuť navštíviť Levočský dom a dať si pivo. Presne pri tých dvoch vetách. „Som doma. Idem na pivo.“
Vošli sme do Košického hostinca. Už sme tam niekoľkokrát boli, ale nikdy to nebol pre mňa taký zážitok ako práve dnes. Akoby duch miesta prišiel ku mne a porozprával mi príbeh. I preto mám ten podnik ešte radšej. Ja som sa rozhodol, že vám príbeh napíšem.
Niektoré jazyky povrávajú, že Levočský dom je jedna z najstarších budov v meste. Okrem mnohých radostí, si pamätá svadbu Gábora a Kataríny, staré divadlo, ba aj novú budovu nášho Szinházu.
Príbeh, ktorý vám budem hovoriť, nie je z obdobia Gabriela Bethlena, ani zo stavania budovy dnešného divadla. Je to príbeh z doby, keď sa štyria chlapci stretli v Košiciacha a zachutili im langoše.
Chodievali spolu do Levočského domu. Dvaja boli Košičania, jeden z Dolného Zemplína a ten posledný bol zo Šariša. Časom sa z jeho rodiska stalo mesto oskarovým kvôlli jednému filmu.
Jeden šarvanec zo štvorice dostal od rodičov nový kalap. Šiel z rodičovského domu do Levočského domu a mal hroznú chuť na Bundás kenyér. V práci už skončil a sadol si k obvyklému stolu. Objednal si pivo a čakal na tých troch galganov. Pravdaže traja lunti meškali, objavili maďarskú dobrotu, ktorá bez cesnaku ani nie je dobrotou.
I sadli si za stôl, objednali si 4 ležiaky a začali debatovať. Najprv o práci, dievčatách, ba aj o nejakej novej fabrike, kde sa vyrábala káva. Ako sa tak veselo zhovárali štyria kamaráti, prišla k nim tá, čo pivo nosila.
I štyri oči sa na seba pozreli a hanblivo ušli inam. Bol to jeden Košičan, ktorého zaujali jej oči. Predsa len, obaja boli hnedookí, mali jamkové úsmevy a na tvárach oboch naskočil rumenec.
Samozejme, že štvorica kamarátov pokračovala v pití a jeden z nich si ani neuvedomil, aké nádherné je, zamilovať sa. Stále sa po nej pozeral, bolo mu ľúťo, keď odišla do inej miestnosti. Bol to taký ten pocit ako som písal na začiatku. Zavrieť sa do podkrovia s knihou a orechami. Ale pri tých knihách by mala byť aj ona. Práve ona, pri ktorej sa chceme predvádzať, pozerať sa na ňu, očumovať ju, spoznávať ju a zažiť s ňou nejednú búrkovú noc.
Levočský dom má dodnes veľmi chutné pivo. Keď sa doň ponoríte, je to niečo ako bozkávať ženu. Zrazu máte chuť objavovať, ochutnávať, ovoniavať a hlavne neprestávať. Tomu bolo aj vtedy. Mládenec sa napil piva a zavrel oči. Po chvíli odložil korbeľ a usmial sa s pivovými fúzami na všetkých naokolo. Bol šťastný.
Dievča, ktoré roznášalo pivo, sa doň zamilovalo. Musela sa rehotať nad jeho fúzmi a mala chuť mu doniesť ďalší korbeľ piva. No on neodmietol, nedbal teda ochutnať ďalšiu penu a usmiať sa na to dievča. Keď mu úsmev opätovala, rozhovoril sa o všeličom.
Chalani chodievali do hostinca častejšie a zo štyroch hanblivých očí sa stali ešte hanblivejšie oči. Bolo už obdobie za Martinom, Katarínou a Ondrejom. Jedného dňa prišli a ona tam nebola. Všimla si ich iná a pozrela sa na oči toho plachého chlapca. „Neboj sa, neušla do Lovinobane! Len si šla natrhať barborky.“
Mládenec nevedel, čo barborky sú. Pýtal sa i doma mamky.
Dozvedel sa, čo sú barborky a rehnil sa. Tajne dúfal, aby jej rozkvitli, keď sa naň škerí, rehoce a chichoce tak, aby to len on videl.
Do Lucie sa začali zhovárať a už neboli takí hanbliví. Po Lucii ju aj čakal po práci. Hovorieval jej, že sa bojí sám chodiť domov.
„Vieš, ja musím chodiť večer po meste, aby som doma nevykonával psotu. I preto, chodievajme spolu večer domov, lebo ja sa sám bojím a ty ma ochrániš.“ povedal jej a ona sa nádherne rehnila.
Obaja boli z abovského kraja. Tešili sa na Vianoce a, keď mu ukázala rozkvitnuté Barborky, vedel, že si ju vezme.
Ďalšie Vianoce oslavovali spolu. Boli už manželia a ich štedrovečerná večera vyzerala takto.
Bol tam obradný chlieb, ktorému hovorili kračún, ba aj menši chlieb. Ako začali jesť, najprv oblátky s medom a potom chlieb so soľou. Potom ochutnali kapustnicu s klobáskou a hríbmi. Po tejto dobrote nasledovali pirohy s bryndzou, hrachová poievka a ryba so šalátom. Sviečky im svietili ešte pri vôni a chuti, keď sa podávali lokše s makom.
Potom sa jeden na druhého pritúlii k sebe a boli štastní, že dievčine minulého roku rozkvitli barborky.
Toto mi dnes prezradil Levočský dom. Ktovie, aké príbehy skrýva.
Krásne Vianoce prajem všetkým a keďže mojim rodiskom je Abov, zavinšujem vám po našom.
"A ja vam vinšujem na totu svatu viliju, hojneši pokornejši lepše rocki dožic, jak šme prežili pri šcescu a zdravu, boškim požehnanu, a po šmerci slavu večnu, korunu andelsku. Pochvaleni Ježis Kristus.“
Viac o vinšoch a vianočných zvykoch nájdete tu: http://vianoce.ai-maps.com/
