29.9.2025 večer okolo 20:30 Košice, Sídlisko nad Jazerom
Obyčajná líška s hrdzavým chvostom a bojazlivým pohľadom. Bol som prekvapený a nevedel, čo robiť. Toto nie je rozprávka, toto nie je Malý princ, kde sa začneme zhovárať.
Obaja sme sa na seba pozerali a čakali, čo urobí ten druhý. Nechcel som jej ublížiť, ale bál som sa. Mal som pocit, že je jej zima a je hladná. Ktovie, čo si myslela ona. Prešiel som okolo nej a šiel na semafor. Pozrel sa na ňu a bola tam. Hľadela na mňa, chvíľu sa pozerala po okolí a ušla do krovia.
30.9.2025 večer 22:45 Košice, Železníky
Pozeral som sa na mesto a premýšľal. Pohľad na mesto. Stále rovnaké a predsa iné. Chlapec, ktorý stratil zápalky ich opäť našiel a začal písať poviedky o električkách. Usmial som sa na seba. Za posledný rok sa niektoré veci zmenili. Niekedy si potrebujeme povedať, že sme na seba pyšní.
„A niekedy by sme nemali ľutovať ľudí, ktorí nás považujú za samozrejmosť, čarodejník,“ ktovie odkiaľ sa objavil rys so svojim uštipačným pohľadom.
„Nie je ti zima?“ opýtal som sa ho.
„A načo mám ten kožuch? Pretože mi sadne k mojim krásnym očiam?“ uštipačne sa usmial a pretrel si oči labou.
„Hľadal som ťa v sobotu,“ nadniesol som mu.
„Nemusel si. Videl som ťa a bol s tebou,“ pošteklil ma pohľadom.
„Včera som stretol líšku,“ odrazu som si spomenul.
„Ja viem. Vnímal si ju ako samozrejmosť?“ opýtal sa ma. Zrejme mal chuť filozofovať.
„Nie, jasné, že nie. Objavila sa z ničoho nič,“ povedal som mu, pretože som mu chcel o nej rozprávať.
Rys sa schuti rozosmial.
„Nič nechodí len tak z ničoho nič. A nič nie je náhoda. Dokonca ani to, že si začal čítať po rokoch Fantomasa nie je náhoda, “ povedal mi.
„Ale ona tam prišla a pozerala na mňa,“ zdôveril som sa mu.
„Bála sa ti prejaviť ti dôveru, pretože získať si niekoho dôveru nie je samozrejmosť,“ na poslednom slove si štvornohý priateľ dal záležať.
„Čo máš stále s tou samozrejmosťou?“ nedalo mi.
„No to povedz ty mne, ty môj pokrvný brat!“ rozosmial sa.
Ani jeden z nás nemáme radi patetické prejavy. Priateľstvo robia činy nie reči o ničom.
„Rád by som, ale neviem na čo narážaš,“ povedal som mu a skutočne som sa cítil miestami stratený.
„Posledné roky si bol pre mnohých samozrejmosťou. Martin, pomôžeš mi? Samozrejme, že mi pomôžeš. Martin, vypočuješ ma? Martin dokončíš za mňa prácu, pretože ja neviem? Martin, mám ťa rád, ale tamten vrieska, tak samozrejme pochopíš, že pôjdem za nim. Martin je predsa samozrejme chápavý, samozrejme, že sa nefláka. Martin je empatický, sociálny, loajálny. Martin má pochopenie, je súcitný. Martin pochopí, že ja mám toho strašne veľa. Martin je pre mnohých samozrejmosťou. Martin nie je potrebný,“ pri poslednej vete urobil nejakú grimasu a dvihol labu na moje plece.
„Lenže ty si pre mňa potrebný,“ povedal som mu.
„Zasa si to nepochopil,“ smutne sa usmial.
„Samozrejmosť a potrebnosť nie je to isté. Ja ťa potrebujem, pretože si súčasťou mňa. Niečo ako Tracyho tiger alebo Pullmanovi démoni. Hoci tam to bolo iné. Nevnímam ťa ako samozrejmosť. Objavil si vo mne svet, kde som začal pomáhať dievčatku so zápalkami,“ usmial som sa.
Na rysovej tvári sa objavilo niečo ako pokojný úsmev. Akoby bol na mňa hrdý.
„Neobjavil. To ty ho máš v sebe. Ja som len šiel okolo,“ lišiacky sa usmial a obaja sme pozerali na mesto.
Stáli sme obaja na sídlisku a pozerali sa na mesto. Nebolo to samozrejmé. Po chvíli sa na mňa pozrel svojimi očami a povedal mi ešte pár vecí.
„Keď ťa niekto berie ako samozrejmosť, nikdy ťa nebude potrebovať. Potrebuje akurát ten tanec, čo mu dávaš. Je to ako žena, ktorá sa ti ponúka, ale nikdy ťa k sebe nepustí, pretože sa jej páči pocit bohyne, ktorú nikdy nebudeš mať. Ale buďme fér, oni to nerobia len teba. Pre nich je to normálne,“ dokončil rys a keby ho nepoznám, napíšem, že si chcel odpľuť.
„To je to, čo za posledné roky zmenilo. Začal som hľadať cestu a ľudí, pre ktorých budem potrebný,“ povedal som mu.
„A preto som si ťa vybral. Pretože si sa rozhodol. Už stačilo. Aj k tebe musí byť niekto láskavý, empatický, sociálny. Aj ty máš právo mať toho dosť, byť unavený a túžiť po ľudkosti,“ ukončil to.
Stretnúť líšku nebolo samozrejmé. Potrebovali sme sa na tých pár minút. Obaja. Učili sme sa vytvoriť si k sebe dôveru. Ak sa uvidíme opäť, možno budeme k sebe bližšie. Nie je samozrejmé budovať si dôveru.
Rys zaspal. A neskôr aj ja. Usmieval sa. Akoby čakal, že si domyslím, že líšku za mnou poslal on.
