Ja som ich raz stretol, vyzerali trhansky, lež dôstojne. Nastúpili do vlaku a tešili sa z ulúpeneho dobrodružstva. Ich ženy mali príjemnú vôňu mäty a všetci pili ľubovníkový čaj.
Mám rád ten kraj, je plný huncútstiev, baníckych sviatkov a piva, ktoré kujú kdesi v horách. Z vlaku cítite vône borovice, zelenú trávu a všakovaké darebácstva. Pamätám si ako som tam raz kráčal zo svojim kamarátom, rástli tam zvončeky a ľudia sa tak krásne smiali.
V jednej z tých dedín žije človek, čo to všetko pozná a rozpráva príbehy. Napríklad o vodníkovi, ktorého okradli lúpežnici, lebo napísal úvodník o nich do miestnych podvodných novín. Ten človek dokázal dať lúpežníkom istú dôstojnosť.
Lúpežnici lúpia, zabíjajú, ale vstupujú do rozprávok aj iným spôsobom. V každom tom zloduchovi sa skrýva nezbednosť, šibalské oči a akási nezvyčajná nežnosť. Nebudem sa tajiť, že aj v tom mojom živote je kopec nezbedností, že aj ja som tak trochu lúpežník, lebo som si už čo-to olúpil. Nedá sa ich nemať rado. Hoc sú zlí, ufúľaní, vždy mi dokázali uvariť teplú polievku a prikryť ma voňavou perinou.
Čo vy a lúpežníci?
PS: Lúpežník nie je odporné pažravé, nenažrané prasa. Tomu by sa hovorilo predsa ináč.
